Pes v úlohe terapeuta - keď štvornohý chlpáč pomáha zdraviu
Vodiace psy nie sú jediné, ktoré pomáhajú zdravotne postihnutým ľuďom. Neurologické ochorenia, psychické problémy či Alzheimerova choroba - to všetko človeku uľahčia štvornohí liečitelia - canisterapeuti.
Pre svojho majiteľa je svojím spôsobom terapeutom každý psík. Vycvičení profesionáli však majú schopnosť pomáhať aj neznámym ľuďom. Špeciálna pedagogička Jana Kiacová hovorí: "V Špeciálnopedagogickej poradni využívame kríženku Natálku. Práve vďaka nej sa mnohé deti vôbec odvážia do poradne prísť a sú ochotné pracovať pri logopédii so zrkadlom, ktorého sa za normálnych okolností veľmi boja. Veľa detí má k psíkom kladný vzťah, takže slúži ako skvelá motivácia."
Pre pacientov je canisterapia príjemne stráveným časom. To však nie vždy platí o rodičoch, ktorí priamo pri terapii nie sú, a tak musia svoju dôveru vložiť do rúk psovoda. "Máme klientov, ktorých rodičia sa panicky boja psov. Ale keď vidia pokroky svojich detí, chcú, aby na canisterapiu chodili," vysvetľuje canisasistentka Iveta Virágová.
"Pracujem napríklad s chlapcom, ktorý má päť a pol roka a nikdy neprehovoril, hoci fyzicky nemá žiadny problém. Zo začiatku psíka odmietal, ale potom si zvykol. Od začiatku terapie uplynuli tri mesiace a už vie povedať Kiminke tri slová: hop, ahoj a sadni. Bolo to úžasné. Je však dobré, keď pri tomto procese nie je rodič, Dieťa totiž vtedy reaguje úplne inak."
Agresivita ani náhodou
Ktorý psík má teda na canisterapiu najväčšie predpoklady? Na rase ani veku nezáleží, ide o povahové vlastnosti, schopnosť prijímať rôzne podnety a najmä - pes nesmie byť agresívny. Cvičiteľka canisterapeutov Petra Moncmann priznáva, že má dobré skúsenosti aj so psíkmi z útulku a s týranými psami, ktorých mnohí zatracujú.
"Je síce s nimi veľmi veľa roboty, ale potom za vás položia život. Preferujem teriéry a krížence bojových plemien, napríklad stafforda. Majú totiž znížený prah citlivosti, a keď ich deti potiahnu za uši či chvost, pes to takmer necíti. A keď majú povahu po plemene ako napríklad labrador, je to ideálne."
Výcvik spočíva podľa cvičiteľky canisterapeutov Petry Moncmann v prvom rade v klasickej socializácii - aby mohol chodiť navoľno a vedel počúvať na základné pokyny. "Potom psíkov berieme do veľkých obchodných centier, kde je veľa ľudí, hlasná hudba, deti kričia, sú tam presklené výťahy - jednoducho množstvo vnemov, s ktorými sa musia vedieť vyrovnať. Keď to zvládnu, postupne ich začíname vodiť aj do obchodov. Nakoniec vyskúšame reakcie psíka na nejakej veľkej akcii - napríklad na koncerte. Až potom ho pustíme do škôlky či zdravotného zariadenia, aby si začal zvykať, že tu sa bude zdržiavať a pracovať s ľuďmi."
Celý výcvik trvá šesť až osem týždňov. Po tomto čase už vidno, či psík na canisterapiu predpoklady má, alebo nemá.
Dvojica si musí sadnúť
Pes sa k pacientovi vždy vyberá individuálne. K starším ľuďom, ktorých treba rozhýbať, alebo k hyperaktívnym deťom je napríklad ideálny pes, ktorý má dostatok energie. "Psík - vankúš" v tomto prípade nepomôže. Jeden pacient môže pokojne vyskúšať aj štyroch psíkov, pokiaľ nájde takého, s ktorým si sadne.
Petra Moncmann sa počas svojej kariéry stretla s mnohými zaujímavými prípadmi. Neraz psí terapeuti pomáhajú pacientom so psychickými problémami: "Mali sme klienta - dieťa, ktoré prežilo traumu a nechcelo jesť. V tomto prípade sa nám osvedčila takzvaná piškótková metóda. Dieťa začne dávať piškótky psovi, ale piaty-šiesty má zrazu v ústach ono samo. Zameriava sa na psíka a aspoň na chvíľu zabúda, čo prežilo."
Na podobnom princípe funguje canisterapia aj pri neurologických pacientoch, napríklad pri bolestivom cvičení podľa Vojtovej metódy. Niektoré pohyby, ktoré inak dieťa musí robiť nasilu, sa môžu nahradiť práve spoluprácou so psom. "Usadíte psíka s povelom zostaň a dieťaťu dáte piškótku, ktorú mu môže dať. Keď chce, dokáže ruku natiahnuť. A je to úplne iné, ako keď mu ju bolestivo naťahuje mama alebo niekto iný. Dieťa sa sústredí na to, že chce dať psíkovi piškótku, natiahne sa a urobí presne ten istý cvik. Psa však treba naučiť, že sa nemôže pohnúť, kým k nemu piškótka ,nepríde´ sama."
Ďalším spôsobom canisterapie je napríklad polohovanie. Psy majú totiž vyššiu telesnú teplotu ako ľudia, a tak pomáhajú aj pri uvoľňovaní kŕčov - spazmov, ktoré majú pacienti s detskou mozgovou obrnou. Pri tomto cvičení býva okrem psovoda aj špeciálny pedagóg a fyzioterapeut, ktorí spolu so psom pracujú ako tím.
"Keď príde klient, v miestnosti sa zakúri a pacient sa vyzlečie. Psík sa buď prikladá k jeho telu, alebo podkladá pod nohy a svojím teplom pomáha k rozťahovaniu. Pracuje, samozrejme, aj psychický faktor, pacient sa teší. Psík vydrží približne 20 minút - práve polohovanie je pre neho jedna z najťažších činností," spresňuje Jana Kiacová.
Text: Elena Zemková pre Pravda magazín
Foto: archív Petry Moncmann