Denisa Fulmeková: Imponuje mi, keď sú ľudia múdri, láskaví a prajní

Ľahšie ako kladné postavy, sa jej píšu záporné. "Možno preto, že môžem dávať voľný priechod temnejším stránkam mojej duše," tvrdí.

Sama ste sa vyhlásili za autorku ženských románov, alebo ste sa s týmto označením stotožnili? 
Nemala som ani najmenší problém povedať o svojej knihe Dve čiarky nádeje, že je ženským románom, a to najmä pre jej tému, s ktorou sa bezprostredne stretávajú najmä ženy. Aj moje ďalšie knihy – Jedy, Topánky z papiera či Čakáreň sú určené viac ženskému publiku. Na druhej strane, označenie "ženský román" vyvoláva hneď aj určité pochybnosti o forme. Čitatelia očakávajú, a často celkom oprávnene, skôr brak a červenú knižnicu než kvalitný text. A práve tu si kladiem otázku, či je nevyhnutné, aby som sa hlásila k ženskému románu, keď sa tak okamžite ocitám v jednom šíku s autorkami, s ktorými, aspoň dúfam, nemám nič spoločné.

Kto je vašim najlepším a zvyčajne aj prvým kritikom?
Najradšej sa radím s manželom, on je mojím prvým a veľmi prísnym čitateľom. No veľakrát som dala rukopis čítať aj svojmu otcovi a tiež niekoľkým blízkym priateľkám. Priznám sa však, že akúkoľvek kritiku znášam ťažko. Vtedy vždy ľutujem, že som zapojila zbor poradcov. Ale keď ma chvália, to je iná káva!

Čo sa vám najviac páči na mužoch a naopak, čo majú skoro všetci spoločné a vy to nemôžete vystáť?
Keby som bola sarkastická, poviem, že muži majú spoločnú najmä záľubu v pive a vo futbale, a práve to nemôžem vystáť. No poznám aj mužov, ktorých pivo ani futbal nezaujímajú a keď sa tak pozriem na svoj život, trochu piva a trochu futbalu zasa vystáť môžem. Ale ak by som sa mala zamyslieť vážnejšie, na mužoch oceňujem, že vedia vniesť do života mužský princíp, racionalitu a rozhodnosť. Imponuje mi, keď sú ľudia (zámerne nechcem hovoriť iba o mužoch) múdri, láskaví a prajní. Čo ma odpudzuje, je agresivita a nafúkanosť.

Spisovatelia zvyknú so sebou nosiť zápisník alebo diktafón a keď sa udeje niečo zaujímavé, hneď zapisujú. Máte niečo podobné?
Diktafón nepoužívam, ale zápisníky áno, tie priam milujem. Zhŕňam ich od školských čias a tie najkrajšie si vždy chvíľu šanujem. Niektoré som si odložila, pripomínajú mi rôznymi poznámkami k článkom či ku knihám, prípadne výpiskami z prečítaných kníh, určité životné obdobia. Jeden malý zápisník permanentne nosím v kabelke a občas si doň naškriabem niečo k rozpracovanej knihe. Avšak väčšinou sa plní telefónnymi číslami, termínmi rodičovských združení a návštev u lekára, prípadne zoznamom, čo dokúpiť v drogérii alebo po akých knihách sa poobzerať v kníhkupectve.

Rovnako ako písanie príbehov vás inšpirujú tarotové karty. Doma máte niekoľko sád. Ktoré z nich sú pre vás najcennejšie a komu ich vykladáte?
Tarotové karty vnímam ako knihy s mnohorakými obrazmi. Bežnému vykladaniu sa veľmi nevenujem. Nanajvýš si nad karty sadnem s niektorou kamarátkou, pretože oveľa krajšie je karty študovať, odkrývať ich symboly a hľadať priesečníky ich obsahu a príbehu nášho života. Postupom času som niektoré sady dostala od priateľov, iné som si prikúpila, prípadne aj vyrobila. Dokopy ich mám asi do dvadsať. Najcennejšie sú pochopiteľne tie, ktoré vznikli ako praktická pomôcka k mojej knižke Tarot, ale najobchytanejšie sú tie prvé, klasický Rider-Waite Tarot. Už som si povedala, že žiadne nové kupovať nebudem, ale potom som na internete našla úžasný tarotový obchod, ktorý okrem nádherných kariet ponúka aj kapsičky, kabelky či kozmetické neceséry s tarotovou tematikou. A tak neviem, či si nespravím radosť na narodeniny práve novými kartami!

Text: Dana Závadová pre oŽene.sk
Foto: Tatiana Bužeková