Michaela Majerníková: Ľúbostných scén sa najviac bál režisér

Hoci v niektorých chvíľach svojej kariéry mala Michaela Majerníková pokušenie s herectvom skončiť, čakanie na prvú filmovú úlohu sa jej vyplatilo. Zahrala si jednu z hlavných postáv v novom filme Juraja Nvotu Eštebák.

Eštebák je veľký projekt a zároveň vaša prvá skúsenosť na veľkom plátne. Bolo ťažké získať túto úlohu?
Pri kastingu sa zámerne nezaoberám veľkosťou projektu. Akonáhle sa dozviem, že ide o veľkú vec, mám problém. Môžem si hovoriť "nemysli na to", ale z hlavy si tú informáciu už preč nedám. Preto sa snažím vedieť len minimum, aby som do toho išla s otvorenou hlavou. Aj na pripomienky potom reagujem lepšie - nedržím sa predstavy, ktorú som si vopred sformovala. Toto bol už môj dvanásty či trinásty kasting na film a hovorila som si, že raz sa to otočiť musí.

Aký ste mali pocit z Evy, keď vám dali čítať jej úlohu?
Dostala som tri situácie z filmu a bola som trochu sklamaná, že opäť ide o obdobie vpádu Rusov a okupácie. Mám totiž pocit, že sa tomu venujeme dosť často. Porozprávala som sa o postave aj s režisérom Jurkom Nvotom, lebo z pár situácií v scenári človek vycíti len málo. Na kastingu už bol aj Jirka Mádl a sadli sme si. Spoločnú scénu sme rozohrali bez stopky a dokonca sme improvizovali aj ďalej. Je ohromné, keď zistíte, že s týmto človekom sa vám bude skvele hrať.

Jiří Mádl je od vás o niekoľko rokov mladší, bolo to na pľaci cítiť?
Jirka má s filmom také obrovské skúsenosti, že som sa napriek vekovému rozdielu od neho učila ja. Všetci ho majú za snouborďáka a predstaviteľa ľahších postáv. V skutočnosti je taký šikovný a múdry a tak v tom vie chodiť, že mi padala sánka každý deň. Myslím, že každý, kto robí v tejto brandži a má toľko skúseností, je hodný obdivu. Nemôžeme sa tváriť, že ten hral tam a ten tam. Tí ľudia sú profíci a závisí od roly, či svoje kvality môžu ukázať.

A čo vaše spoločné ľúbostné scény?
Báli sme sa všetci, ale najviac asi pán režisér. Tých vyzliekacích scén našťastie nebolo nejako veľa a my s Jirkom sme ich brali skôr ako zábavu. Okrem toho, celý štáb vytvoril počas nakrúcania takú pohodu, že som nemala problém s ničím. Nepozerali sa, boli ohľaduplní a za to sa im musím poďakovať. Niektorí kolegovia totiž majú šialené zážitky, keď režisér na nich reval a za každú cenu chcel čistú nahotu. Nie vždy natrafíte na takýto skvelý tím ľudí.

Takže obavy boli horšie ako samotný zážitok?
V mojom prípade áno, aj keď tieto scény sa nikdy dobre netočia a neverím, že z toho niekto môže mať pôžitok. Je to veľmi technické, treba myslieť na veľa vecí, ale v konečnom dôsledku vás najmä zaujíma, či vám je niečo vidieť, alebo nie. Pokiaľ sa však robí pekný projekt ako tento, nikto nemá záujem, aby na plátne niečo vyzeralo zle a nevkusne. Nastrihajú, nasvietia a dokolorujú tie zábery tak, že lichotia každému.

Eva má byť o desať rokov mladšia ako vy, museli ste sa na niečo v súvislosti s jej mladosťou vyslovene sústrediť?
Necítim sa ako stará páka, ale keď už má človek určité životné skúsenosti, je ťažšie zahrať, že svet je gombička. Preto som sa najmä zo začiatku filmu musela snažiť, aby Eva pôsobila trošku frivolnejšie, slobodne a mlado. Jednoducho tak, že má ešte všetko pred sebou.

Na svoju prvú filmovú úlohu ste čakali pomerne dlho. Pýtali ste sa niekedy pri pohľade na iné herečky, prečo ona áno a ja nie?
Nad týmto sa zamyslí každý, ale je to absolútna hlúposť. Či vás vyberú, alebo nie, ovplyvňuje množstvo faktorov a nedá sa reálne povedať, že ide o niečiu chybu, talent či netalent. Treba mať aj šťastie, kontakty, byť v pravom čase na pravom mieste a byť ten správny typ. Ja som na mnohých filmových kastingoch skončila druhá. Treba sa nad tým už len zasmiať. Veď už to, že si na vás pri tomto množstve herečiek niekto spomenul, je zázrak.

S režisérom Jurajom Nvotom ste mali spolupracovať už na filme Muzika, prečo z toho zišlo?
Jurko si ma pamätal z jednej študentskej hry, v ktorej som hrala oblejšiu dievčinu a mala som obrovský kostým. Myslel si, že mám aj v skutočnosti pár kíl navyše a postava v Muzike to vyžadovala. Mala som už dohodnuté aj termíny nástupu na pľac, nakoniec sme však od toho museli upustiť. Skrátka som bola na tú rolu prichudá.

V zahraničí herci pre úlohy chudnú a priberajú, zamýšľali ste sa s režisérom aj nad takýmto riešením?
Nie. Nakrúcanie sa začínalo už o dva týždne, takže by som sa asi nestihla patrične zaobliť. A koniec koncov, načo aj? Veď je tu toľko iných herečiek, z ktorých si možno vyberať. Jednoducho zavolali takú, ktorá lepšie spĺňala podmienky.

Rozmýšľali ste niekedy počas svojej kariéry, že zavesíte herectvo na klinec?
Musím sa priznať, že takýto moment bol a asi ho zažije väčšina slovenských hercov. Na jednej strane možno majú angažmán v  divadle a pocit, že sa umelecky uplatňujú, na druhej strane sú platy naozaj zlé. Ja sa chcem realizovať a venovať sa tomu, čo mám rada, ale na druhej strane musím aj platiť účty. Keby som prijala angažmán v divadle, nemala by som pomaly ani na zaplatenie hypotéky. A biť sa do pŕs a vravieť, ja robím umenie, ale nemať z čoho žiť - to nie je nič pre mňa. Preto neraz robievam aj komerčnejšie veci alebo televízne projekty ako samotné divadlo.

Kedy ste mali najkritickejšie obdobie?
Zhruba tri-štyri roky po škole. Človek začína rozmýšľať nad rodinou či nad vlastným bývaním a uvedomí si, že nemôže stále robiť len ústupky. Pozrela som sa okolo seba a hovorila si: do kelu, ľudia v mojom veku už majú rodinu a nejaké istoty, a ja takto. Istota však v herectve asi nemôže byť. Okrem toho mám pocit, že kríza vniesla neistotu aj do tých istejších povolaní. Človek dnes prichádza o prácu zo dňa na deň a je jedno, či je slobodný umelec, alebo pracuje v štátnej správe.

K hereckému povolaniu nepravidelný príjem patrí. Bolo ťažké si naň zvyknúť?
Vytvorenie rezervy dostatočnej na to, aby som mala z čoho žiť, kým mi prídu peniaze za urobenú prácu, mi trvalo niekoľko rokov. A honoráre niekedy nechodili aj štyri mesiace. Po škole som musela obvolávať ľudí v štýle "haló, robota je hotová tri mesiace, a ja nemám z čoho zaplatiť účty". Vytvorenie tejto rezervy a základne viacerých zdrojov príjmu, aby som nebola závislá od jedného, chvíľu trvalo. Ale myslím, že sa to naraz ani nedá. U nás buď nemáte nič, alebo vám ponúkajú desať vecí naraz - čo tiež nejde, lebo nemôžete byť všade. Takže rezervy sú veľmi dôležité.

Z tohto hľadiska musí byť asi seriál skvelý, nie?
Na živobytie je najlepšia vec na svete, pretože seriál je stála práca. Aj keď ľudia účinkovanie v nich ponižujú, v tejto práci sa môžete nájsť. Ešte vždy je to herectvo a určite lepšie ako robenie reklám. Ale je fakt, že keď točíte 156. diel, no neviem... Ale pustíte ho, keď vás živí? Tam jednoducho nie je na výber. Rizikom môže tiež byť aj to, že si vás notoricky spájajú s jednou seriálovou postavou a práve preto iné ponuky nedostanete. Aj tak si však máloktorý herec dovolí so seriálom seknúť, ak nemá inú prácu. To si väčšinou môžu dovoliť skôr mladí herci.

Podľa čoho si vyberáte seriály, v ktorých sa objavíte?
Vážim si všetky ponuky, ale nepotrebujem sa ukázať v jednej časti 200-dielneho seriálu. Vybúcham si tvár v jednom diele a čo z toho? Nemám problém ísť opäť do seriálu v nejakej výraznejšej postave ako napríklad naposledy v Nevinných. To neznamená, že by som si tieto ponuky nevážila, ale nevidím v nich zmysel. Problém je, že povedať nie je na Slovensku veľmi náročné.

Prečo?
Keď u nás odmietnete ponuku, často to ľudia berú osobne. Poviete nie na vylosovanie súťaže a oni vás potom nezavolajú na kasting na hereckú úlohu. Preto sa ani nečudujem niektorým kolegom, že berú takmer všetko. Aj keď diváci zas potom nadávajú, že ich je všade priveľa. Chýba profesionalita. Keď je niekto niekomu nesympatický, tak ho skrátka na konkurz nezavolá, hoci by sa na obsadzovanú úlohu vyslovene hodil. A my sme závislí od toho, kto nám zavolá. Ak sa vám z troch televízií dve neozvú, je to zlé.

V seriáloch účinkujete aj naďalej, ale ako moderátorku vás po skončení šou Hviezdy na ľade už nebolo vidieť. Moderovanie vás nechytilo?
Venujem sa mu stále, ale už len na firemných akciách. Po Hviezdach na ľade som s ním musela rázne seknúť a odmietla som aj dva živé televízne projekty. Prestali mi totiž ponúkať herecké úlohy. A ja som v prvom rade herečka, v úlohe moderátorky sa necítim až tak dobre. Je veľmi náročná a na Slovensku je oveľa viac lepších moderátorov, ako som ja. Hviezdy na ľade som vtedy zobrala aj preto, aby som mala z čoho žiť. Trvalo skoro dva roky, kým som sa zo škatuľky moderátorka opäť dostala k herectvu.

Vaša rodina je z úplne iného prostredia, je to skôr výhoda alebo nevýhoda?
Sú tam plusy aj mínusy. Tí, ktorí v tomto prostredí vyrastali, mohli odmalička pomaly nasávať vedomosti. A skúsenosť je pre herca úžasná vec - spolu so sebavedomím asi polovica úspechu. Horšia stránka je, že mnoho ľudí ich úspech pripisuje len známemu menu. Verím, že sa s tým ťažko žije. Ja som v tomto prostredí síce odmalička nebola, ale nikto mi nikdy nemôže nič vyčítať. U mňa vyšliapanie tej cestičky možno trvá dlhšie aj preto, že nedám až tak na kontakty v štýle poďme na pivo a dohodneme niečo. Snažím sa prezentovať najmä svojou prácou.

Ale kontakty sú dôležité aj pre vás, nie?
Jasné, že je fajn, keď si na vás niekto spomenie a vďaka tomu máte prácu. Istá prezentácia je dôležitá. Ale chcem byť niekde najmä preto, že som niečo urobila, a nie preto, že som sa včera prešla po námestí. Nevyčítam mojim kolegom, že sa často ukazujú alebo chodia na akcie, ktoré s nimi vôbec nesúvisia. Naša práca je sčasti aj o pripomínaní sa. Keď sa niekam vtláčajú nasilu a vtierajú, nepáči sa mi to, ale tiež im to nemožno vyčítať. Ja takéto správanie nemám v povahe, nie je mi prirodzené. A keď sa v niečom necítim dobre, tak to nerobím. Ale vyčítať sa im to nedá. Naopak, mne hovoria, že ak chcem prácu, mala by som sa v tomto ohľade viac snažiť...

Za svoj najväčší úspech ste pred pár rokmi označili fakt, že nepopúšťate zo svojich zásad. Platí to stále?
Áno - aj keď za tým bol dodatok nikdy nehovor nikdy. Človek totiž nevie, do akej situácie sa dostane. Vo všetkom. Je neuveriteľne ťažké niekoho posudzovať. Verím, že keby som nemala na chleba, upustím zo zásad - a nielen po finančnej stránke.

Ktoré zásady sú pre vás najdôležitejšie?
V prvom rade nezabúdať, odkiaľ pochádzam - na rodinu, priateľov, blízkych. Som normálne vychovaná a mám úctu k veciam, ktoré ma rodičia naučili. S pribúdajúcimi rokmi sa snažím viac zamyslieť predtým, ako niekoho odsúdim. Neviem, čo tí ľudia majú za sebou a prečo sa správajú určitým spôsobom. Často som napríklad videla ľudí so slnečnými okuliarmi v nepatričnom počasí a prišli mi ako trápni pozéri. Potom som išla na operáciu očí a musela som nosiť slnečné okuliare tri mesiace za každého počasia. Keď som vyšla von a pomaly snežilo, cítila som sa ako úplná trúba. Veď koľkokrát som si pri takomto pohľade povedala "Jáj moja, slnečné okuliare? Teraz?" Dnes veci vnímam inak a učím sa neodsudzovať ľudí za každú hlúposť.

Kedysi ste boli viac tanečnica ako herečka. Zatancujete si ešte?
Tanec je moja vášeň a práve pri ňom prežívam najväčšie stisnutie srdca - napríklad pri pozeraní tanečných súťaží. Mám dokonca pocit, že keby som skončila s herectvom, nebude to bolieť tak, ako keď som sa prestala venovať tancu. Toto je vec, ktorá mi v živote veľmi chýba, a napriek tomu sa k nej už neviem vrátiť.

Prečo nie?
Keď chce človek dosiahnuť istú úroveň, musí sa tancu venovať každý deň. Tréningy sú veľmi náročné a vekom ešte viac. Dostať sa do formy trvá poriadne dlho. A z formy? Stačí dva týždne netancovať a už máte skrátené šľachy a môžete začať odznovu. Tanec je naozaj drina a je u nás veľmi zle platený. Aj preto som sa naň vykašľala.

Bolo to ťažké rozhodnutie?
V tom okamihu mi to ani nebolo ľúto, až teraz. Nikdy som nebola veľmi technický tanečník a nedosiahla som nijaký veľký úspech. Netrénovala som dosť tvrdo. Pri pohľade na množstvo zranení okolo mňa som vlastne ani nechcela. To bolo ďalším dôvodom, pre ktorý som skončila. Väčšina tanečníkov je v tridsiatke takmer na dôchodku. Sama seba som sa pýtala, čo budem potom robiť. V tridsiatke odíde telo a s tým všetko ostatné. Nehovorím, že teraz toho bohviekoľko viem, ale mám aspoň remeslo. Bolo to také rozhodnutie z rozumu. Mojím najväčším snom je však dodnes je spraviť film, v ktorom stvárnim tanečnicu.

Michaela Majerníková
Narodila sa v Bratislave. Od malička sa venovala tancu, najmä scénickému. Absolvovala herectvo na VŠMU v Bratislave účinkovala v divadle Nová scéna, Teátro Wüstenrot, Aréna a hosťovala tiež v SND. Post moderátorky si vyskúšala v šou Hviezdy na ľade v roku 2007. Moderátorku v rádiu si zasa zahrala v TV seriáli Rádio Sity. Televízni diváci ju mohli nedávno zaregistrovať aj v seriáli Nevinní či v televíznych reklamách. Do kín práve prichádza film Eštebák, v ktorom hrá jednu z hlavných úloh.

Text: Elena Zemková pre magazín Pravdy
Foto: Jozef Strapák