Mať nos ako celebrita je nezmysel

Doc. MUDr. Jozef Fedeleš, CSc., nikoho od operácií očných viečok či vytiahnutia tváre neodhovára, ale pripomína, že plastická chirurgia je viac, ako len estetické operácie. A operovať nos preto, aby sa so ženou nerozviedol manžel, nebude.

Podľa nemeckého chirurga Wernera L. Manga je plastika superbiznis. Naozaj obchod s krásou tak prekvitá?
Je to relatívne. Plastická chirurgia sa nezaoberá len krásou, hoci my každú operáciu považujeme aj za estetickú. Dávame do poriadku aj ľudí po úraze, a tam by výsledok operácie tiež mal byť estetický. Nemec mal asi na mysli estetickú chirurgiu, ktorá je len časťou plastickej chirurgie, a potom má pravdu. Vo svete estetická chirurgia zažíva svoj boom a v krajinách, kde sú solventní ľudia, je to naozaj veľký biznis.

A na Slovensku?
Aj tu sa vzmáha estetická chirurgia, ale keďže u nás nie je toľko solventných klientov – predsa len nejde o pacientov - nie je to až taký veľký biznis. Na Slovensku najdrahšie zákroky estetickej chirurgie -  ide predovšetkým o facelift, zmenšovanie prsníkov či operácie brucha - stoja v najdrahšom zariadení maximálne tritisíc eur. V Amerike či Nemecku stoja rovnaké zákroky priemerne aj päťkrát viac. Hovorím priemerne, pretože existujú aj zariadenia pre prominentov, kde sa človek necíti ako v zdravotníckom zariadení, ale v špičkovom hoteli. Tam sú ceny naozaj závratné a možno hovoriť o superbiznise.

Je pravda, že najviac plastických operácií sa robí v Maďarsku a potom v Južnej Kórei?
Podľa toho, ako sa na to pozeráte, ide zrejme o prepočet operácií na obyvateľov.

Dočítala som sa, že v Južnej Kórei urobili v roku 2010 až 770 913 operácií, Juhokórejčania sú vraj plastickými operáciami obzvlášť posadnutí...
Je to možné, ale najviac estetických operácií sa určite robí v USA a v Brazílii. Všetky ostatné krajiny sú ďaleko za nimi. V USA sa robí ročne 300-tisíc operácií prsníkov. Ale plastická chirurgia je veľmi široká disciplína, ktorá pomáha deťom od troch mesiacov až po deväťdesiatročných starčekov. U detí ide zväčša o vrodené chyby, u starých ľudí treba operovať nádory mäkkých tkanív. Operujeme celé telo. Do plastickej chirurgie patrí aj chirurgia ruky, kde operujeme šľachy, nervy, cievy, po úrazoch ruky našívame prsty, vieme preniesť prst z nohy na ruku... Náročná je mikrochirurgia, kde operujeme pod mikroskopom - zošívame napríklad cievy vo veľkosti od 0,5 mm do 2 mm. Na každú cievu treba zo desať stehov. Toto je krutá plastická chirurgia, o peniaze ide skôr v estetickej.

Vy plastickí chirurgovia musíte ovládať všetky typy zákrokov, alebo sa špecializujete?
Ten, kto sa pripravuje na špecializačnú skúšku z plastickej chirurgie, musí minimálne asistovať pri celej škále zákrokov. Kvalifikáciu získava, keď splní podmienky: musí operovať predpísaný počet operácií, mať určitý počet asistencií, napísať prácu a pripraviť sa na ústnu skúšku. Toto podľa noriem EÚ trvá päť rokov. Samozrejme, záleží na tom, kde človek pracuje. Na štátnom pracovisku, kde sa robí komplexná plastická chirurgia, by mal vedieť všetko. Ale isteže, nemôže každý vedieť všetko brilantne, takže chirurgovia sa špecializujú. Niekto viac operuje ruky, iný tváre. Aj v štátnych zariadeniach sa robí estetická chirurgia - je to potrebné, lebo naše pracovisko v Ružinove je jediné akreditované pre plastickú chirurgiu na Slovensku. Všetci u nás musia prejsť školením.

Vy osobne sa špecializujete na čo?
Na vrodené chyby - hlavne rázštepy, potom brušnú a prsníkovú chirurgiu. Robím napríklad rekonštrukcie brucha po pôrode, rekonštrukcie prsníkov pri vrodených chybách a mám aj pacientky, ktorým bol prsník amputovaný pre onkologickú diagnózu. Nie vždy treba použiť implantáty, dnes už vieme preniesť vlastné tkanivo pacientky na miesto amputácie. Ale to sú dosť komplikované operácie, tkanivo sa prenáša z brucha. Jednou operáciou tak vyriešime dve veci - vylepšíme pacientke brucho a ešte má aj nový prsník. Keď žena nemá dosť tukového tkaniva na bruchu, musíme použiť implantáty.

Pred pár rokmi ste plastiky na Slovensku nepovažovali za módny trend, vraj ide len o zvyšovanie sebavedomia ľudí. Platí to stále?
Platí, estetická chirurgia je však citlivá oblasť a netýka sa už len žien. Dnes si dáva zlepšiť vzhľad aj veľa mužov. Manažéri zistili, že sa oplatí vyzerať dobre. Medzi klientmi stále prevažujú ženy, pomer je asi 70 percent žien k 30 percentám mužov. Ešte pred piatimi rokmi bolo klientov mužov ledva dvadsať  percent.

Na internete sľubujú väčšie prsia za hodinu, bez skalpela, pomocou "prirodzeného gélu", iba s injekciou a lokálnym umŕtvením, najrôznejšie liposukcie a znovuzrodenie pre telo i dušu... Je to bežná reklamná kampaň?
Áno, ale na rovinu - výsledky nie sú bohvieaké. Dnes existujú pracoviská, ktoré robia korektívnu dermatológiu. Snažia sa rôznymi spôsobmi nahnať klientelu, ale výraznejší výsledok sa nikdy nedá dosiahnuť nechirurgickou metódou. Napríklad prsníky sa inak ako chirurgicky zmenšiť nedajú. Dnes však nájdete všelijaké ponuky, inzerovať môžete, čo chcete.
 
Operácie sa dajú vidieť aj v televízii...
To je tiež zavádzajúce, pretože len na zmenšenie prsníkov existuje desať typov operácií. Nemôžete si vybrať hociktorú. A relevantné nie sú ani internetové diskusie medzi pacientmi, nikdy neviete, z čoho vychádzal chirurgický zákrok, kto operoval a výsledok nikto nevidel na vlastné oči. 

V Južnej Kórei vraj ponúkajú výhodné balíčky operácií pre matky s dcérami alebo dva zákroky za cenu jedného. Príde čosi podobné aj k nám?
To prišlo z Ameriky, kde boli podobné ponuky bežné už pred rokmi. Manžel napríklad daroval žene operáciu k Vianociam alebo sviatku, nie je to nič nové. U nás sú tiež kampane v súkromných zariadeniach, že dostanete zákrok na splátky alebo v určitom období znížia ceny ako v každom inom biznise.

Môžu sa ľudia naozaj stať závislí od plastických operácií?
Nie je to výmysel, ľudia môžu byť závislí od všetkého, prečo nie od plastických operácií. Poznám osobne niekoľko ľudí, ktorí boli s operáciami spokojní a vrátia sa za vami s tým, že by chceli ešte ďalšie zákroky. Teraz mám klienta, muža, ktorý si chcel zmenšiť ušné lalôčiky. Veľmi bol spokojný a chcel by v úpravách ešte pokračovať, evidentne je závislý od uší.

Čo takému klientovi poviete?
Že podľa mňa je výsledok v poriadku, a keď chce ďalšie zákroky, nech si na to nájde niekoho iného. Slušne ho odmietnem. Veľmi dôležité je poznať príčinu, prečo človek chce zákrok. Pri chorobe je to jasné, ale pri estetických zákrokoch je naozaj podstatná. Mal som napríklad klientku, ktorá si chcela dať urobiť nos. Mala už cez štyridsať a pýtal som sa jej: a doteraz vám váš nos neprekážal? Vraj nie, ale teraz pracuje ako sekretárka vo významnom podniku a šéf jej povedal, že keď si nedá opraviť krivý nos, prepustí ju. Alebo iná žena prišla s tým, že manžel sa s ňou chce rozviesť pre jej krivý nos. Takej žene poviem, nech sa nehnevá, ale ja jej nevyhoviem. Zoperujem jej nos, ale manžel sa s ňou aj tak rozvedie a kto bude na vine: ja?

Vraj pred operáciou vyžadujete aj súhlas manžela či partnera, prečo?
Nie priamo vyžadujeme, ale podľa mňa je to veľmi dôležité. Keď príde dáma a chce si dať niečo urobiť, ako prvé sa opýtam, čo na to manžel. A keď povie, že ju manželov názor nezaujíma, tak ja poviem, že mňa teda zaujíma. Nepotrebujem, aby  ma potom jej manžel inzultoval, že som urobil niečo, s čím on nesúhlasil. Hoci právne má žena pravdu, so svojím telom si každý môže nakladať, ako chce. Ale vždy je lepšie prísť s manželom či partnerom. Dnes už polovica ľudí príde rovno s partnerom. 

Do svojho vzhľadu čoraz častejšie investujú aj muži, botox či facelift využili aj Silvio Berlusconi, Brad Pitt či Mickey Rourke. Je normálne, aby muži chodili na botox?
Je to normálne, samozrejme. Botox je výborný vynález, nechirurgická metóda, ktorú využívajú najmä dermatológovia. Botox je dávnym liekom, ktorý sa používal v neurológii. V estetickej chirurgii sa používa v minimálnych dávkach, takže je neškodný. Pri jemných vráskach veľmi pomôže. Ak sú vrásky už hlboké, je dobré si ich najskôr upraviť botoxom, ostatné doriešime výplňovou látkou alebo chirurgicky.

Takže ľudí od botoxu neodhovárate?
Nie, ja im ho odporučím.

Nepoviete im, že mať vrásky je prirodzené?
Nie, keď niekto nechce mať vrásky, čo ho budem prehovárať? Veď to nie je zložité ani finančne nákladné. Niektorí vrásky chcú, iní nie. Ale na botox chodia najmä ženy. Ak má žena ovisnuté viečka a má vrásky, alebo pred faceliftom, je dobré začať botoxom a zvyšok sa dorieši chirurgicky.

Pred časom mala Sabina Laurinová televíznu reláciu, kde ľudí skrášľovali a takmer každému operovali viečka. Aj to je normálne?
Ak sú viečka príliš ovisnuté a bránia zraku, zákrok na odporúčanie očného lekára hradí poisťovňa. Po týždni sa vyberajú stehy a po dvoch týždňoch je človek celkom fit.

Ale nebolo by lepšie, keby tí ľudia najskôr zmenili nezdravý spôsob stravovania, prestali fajčiť a podobne, ako hneď zvoliť operáciu?
Fajčenie veľmi pôsobí na kožu tváre a vzhľad, takže iste by bolo lepšie donútiť človeka nefajčiť. Fajčiari majú aj väčšie operačné riziko. Ale na druhej strane, keď sú už viečka ovisnuté, nemáte veľa možností. Viečka sú dosť zložitý problém, okolo očí sú tukové vačky, ktoré vytláčajú viečka von. Keď sa tieto vačky odstránia, vzhľad sa významne zlepší, človek vyzerá mladšie, akoby sa mu rozžiarili oči, aj ľudia sú spokojnejší, prestanú krčiť čelo...

Známy český plastický chirurg Jan Měšťák spomínal, že on by sa sám kolegovi operovať nenechal, hoci svoje kolegyne už operoval. Vraj si drobné zákroky, ako odstránenie materských znamienok, robí sám. Vy by ste sa nechali operovať kolegovi?
Iste, nie je problém dať sa operovať kolegovi. Honza je môj dobrý kamarát, verím mu, čo hovorí, jemu by som sa dal pokojne operovať.

Měšťák sa vraj operuje sám aj preto, aby zistil, koľko človek znesie. Neznie to drasticky?
Znie, ale môže ísť len o vyberanie znamienok. Asi by si ťažko sám operoval viečka či nos, nehovoriac o iných partiách tela. To len ruskí námorníci si kedysi slepé črevá vyberali sami, vtedy išlo všetko.

V odbornom článku ste napísali, že v plastickej chirurgii sa výraznejšie ako v iných odvetviach uplatňuje talent a individuálna schopnosť operatéra. Ako na svojich žiakoch poznáte talent?
Hneď to vidieť nemožno. Ale keď mu vidíte na ruky, akým spôsobom operuje, talent sa dá jasne poznať. A treba byť nekompromisný. Ak necháte dokončiť atestáciu človeka, ktorý na plastickú chirurgiu nemá talent, bude v ďalšom živote nešťastný, hoci inak môže byť veľmi múdry. Slávny chirurg profesor Andrej Steiner z Martina si vždy zavolal žiakov a povedal: nehnevajte sa, kolega, ale dajte sa radšej na gynekológiu alebo niečo iné. Plastická chirurgia je špecifická nielen v tom, že treba veľmi jemne operovať - často pod mikroskopom. Keď niekto fajčí, trasú sa mu ruky a udržať stabilitu na malom priestore pod mikroskopom nie je jednoduché. Veľmi rýchlo zistíte, kto na čo má.

Takže chirurg by nemal byť fajčiar?
Nemal, ale všeobecný chirurg dnes už tiež nie - veď aj na laparoskopické operácie treba mať určitú zručnosť, to už nie je hrubá chirurgia.

Aké sú predpoklady pre dobrého plastického chirurga?
Predovšetkým by mal trojrozmerne myslieť. V plastickej chirurgii je totiž veľmi dôležité plánovanie operácií, rôzne presuny mäkkých tkanív. Potom by mal vedieť slušne kresliť, aby si operáciu vedel zakresliť na operačný nález. Mal by mať manuálnu zručnosť a vedieť slušne fotografovať, aby si vedel sám robiť záznamy.

Takže je jasné, že vášmu českému kolegovi Měšťákovi prišlo vhod, že pôvodne bol jemný mechanik.
Určite, hoci on nerobí mikrochirurgiu.

Chirurgovi Bohdanovi Pomahačovi, ktorý sa preslávil transplantáciou tváre v USA, zasa pomohol šach rozvinúť strategické myslenie.
Šach pomáha pri každej disciplíne. Tiež hrám šach.

Vraj pomáha aj schopnosť improvizácie. Pomahač hovorí, že pri zložitých operáciách nič nejde podľa plánu, čo pridáva na strese a vzrušení. Tieto slová by pacientov mohli vystrašiť...
Iste, ale Pomahač hovorí o mimoriadnych okolnostiach pri komplikovaných operáciách, pri našich rutinných operáciách nič nehrozí. Aj keď technicky by dnes každé špičkové mikrochirurgické pracovisko zvládlo transplantáciu tváre. Problém je v čomsi inom.

V čom?
Pri operácii musí byť veľmi veľký tím ľudí - okolo 20 ľudí, nielen plastických chirurgov, spolupôsobia tam napríklad imunológovia, potrebujete kvalitné vybavenie, špičkovú magnetickú rezonanciu a podobne. Samotná operácia trvá do dvadsať hodín. Pracovisko na operáciu musí byť vybavené materiálne i profesionálne. Na Slovensku to nie je možné, toľko ľudí tu nedáte dokopy ani materiálne vybavenie nie je také, ako by malo byť, bohužiaľ.

Čo je najťažšia plastická operácia? Pomahač odmietol prirovnanie transplantácie tváre k zdolaniu Mount Everestu.
Nejde zvoliť jednu, to by bolo neseriózne. Ale vrchol je asi v mikrochirurgii, transplantácie sú dlhotrvajúce a vyčerpávajúce operácie najmä pre operatéra, musí sa dlho sústrediť a mať aj fyzické predpoklady, po dvoch hodinách sa človeku môžu roztriasť ruky, prenáša sa viacero tkanív. Napríklad keď pacientovi chýba pol tváre, treba mikrochirurgicky preniesť kosti na výživnej stopke a všetky tkanivá... Everestom v plastickej chirurgii je teda špičková mikrochirurgia.

V prieskumoch, aký orgán je najdôležitejší, vraj ľudia zaradili tvár hneď za srdce, pľúca, obličky, ale pred ľadvinu a pankreas. A čo ruka?
Ruka je orgán, ktorý je veľmi dôležitý - keď nemôžete chytať, písať, hmatať, je z vás invalid, ale bez ruky či prstov neumriete. Transplantácia srdca, obličky či pľúc je život zachraňujúca, ale ruku človek potrebuje, aby mohol normálne fungovať. Predstavte si, že sú ľudia, ktorí pri úraze prídu o prsty na ruke, ale nechcú si ich dať transplantovať, radšej zostanú invalidmi. Sú to špekulanti, ktorých nemá cenu prehovárať.
 
Vraj je teraz v móde prirodzenosť a ľudia už nechcú výstrelky. V New Yorku však bol trend odstraňovať kostičky z chodidla, aby ženy mohli nosiť užšie a vyššie topánky. Čo to je za nápad?
V chirurgii a v Amerike je všetko možné, ale u nás som sa s takouto požiadavkou ešte nestretol. Samozrejme, dá sa to, keď sa odstráni malíčkový lúč, noha bude užšia, hoci menej stabilná... ale to nie je vec plastickej chirurgie, to robia ortopédi.

Nemecký chirug prof. Werner L. Mang tvrdí, že mnohí manažéri chcú vyzerať ako bodybuilderi a dávajú si vložiť implantáty do pŕs...
Toto všetko sa deje a je smutné, že veľa plastických chirurgov za peniaze podľahne vôli klienta. S ľuďmi treba hovoriť. Často za nami prídu, že chcú mať nos ako nejaká celebrita. Ja to robím inak: nech sa odfotia, obrázok si vytlačia, prilepia k oknu a čmárajú si naň, ako by chceli nos zmeniť. A ja im potom poviem, či by to tak mohlo byť alebo nie. Nos sa napríklad nedá predĺžiť. Alebo iných treba presvedčiť, že v pozdĺžnej tvári bude malý nos vyzerať smiešne. Nos predsa súvisí s tvárou. Nedá sa z tváre len tak vyšklbnúť, človeka by ste spotvorili, ak mu nos nebude pasovať k tvári. Aj u nás sa mužom vkladajú implantáty, ale len transsexuálom, ktorí na to majú papiere od psychiatra. Implantáty majú širšie použitie, vkladajú sa do tváre, uší, nosa, brady, v niektorých prípadoch, kde chýbajú kosti, čo je však rutinná plastická chirurgia.

Nikdy ste neľutovali, že ste si vybrali ťažké povolanie?
Nikto, kto si robí seriózne svoju prácu, to nemá ľahké. My chirurgovia musíme stále študovať, aby sme boli v obraze, a keď má človek aj vychovávať študentov, lekárov, publikovať, chodiť prednášať po svete, tak to ľahké nie je. Musí byť aj rečovo vybavený. Ale ja mám túto prácu rád. Plastickú chirurgiu robím od roku 1974, teda takmer štyridsať rokov. Mal som dobrých učiteľov a snažím sa odovzdávať ďalej, čo som sa naučil a získal.

Doc. MUDr. Jozef Fedeleš, CSc.
Narodil sa 4. februára 1947 v Bratislave. Prednosta kliniky plastickej chirurgie LFUK, UNB a vedúci Katedry plastickej chirurgie Slovenskej zdravotníckej univerzity. Je hlavným odborníkom MZ SR pre plastickú chirurgiu. Absolvoval študijné pobyty v Nemecku, USA, Belgicku, vo Veľkej Británii. Predniesol 251 prednášok a aktívne sa zúčastňoval na vedeckých mítingoch a kongresoch doma i v zahraničí, za posledné roky v Ríme, vo Viedni, v Sydney a Buenos Aires... Je autorom a spoluautorom 139 odborných článkov v domácej aj zahraničnej literatúre, spoluautor skrípt Špeciálna chirurgia a vysokoškolskej učebnice Klinická patofyziológia. Je viceprezidentom Slovenskej lekárskej spoločnosti pre plastickú chirurgiu, bol sekretárom svetovej komisie IQUAM, je členom svetových a európskych organizácií IPRAS, EPRAS, ISAPS a EUSAPS a viacerých národných spoločností.

Text: Katarína Sedláková pre magazín Pravdy
Foto: Robert Hüttner pre Pravdu