Skutočný príbeh: Slepá maliarka vyučuje deti výtvarné umenie

Mladá žena, diabetička, prišla náhle o zrak pred štyrmi rokmi. Musela zanechať svoju prácu v galérii a prestať maľovať. Bola zúfalá. Dnes však Bojana Coklyatová prijíma so širokým úsmevom návštevníkov v slepeckej triede školy svätého Jozefa obklopená deťmi.

Spočiatku ponúkala svoje služby ako dobrovoľníčka. "Mali tu krásnu sálu pre umenie, pedagóga však nie," hovorí. Jej nápad vtedy prekvapil, ale počas dvoch rokov sa stala nepostrádateľnou. Dokonca dnes poberá malý plat.

Pri poslednej hodine vyučovala dvoch slepých mladíkov a deväť detí z materskej škôlky.
Niektorí mladí ľudia rozlišujú trochu farby. Tí najstarší chápu pojmy modrá, žltá, červená alebo biela, ale tieto farby nevidia.

Prišli so svojou bielou teleskopickou paličkou, zložili ju a pri príchode uložili na stojany.
Bojana prechádza pomalým krokom od jednej skupiny k druhej. Sedemnásťročnému Kevinovi vysvetľuje, že musí pokračovať v maľovaní lesa, ktoré začal minulý týždeň. "Ktorú farbu chceš?" pýta sa ho. Vezme jeho ruku a dotýka sa s ňou namaľovanej časti obrazu a potom tej, ktorá je doposiaľ prázdna. Prináša mu farby a štetec.

Pätnásťročnému Omarovi pripomína, že začal ilustrovať slová nádej, strach a láskavosť. Aj u neho kladie svoju ruku na jeho, aby si ohmatal okraj papiera, a potom mu podáva štetec.
Omar požaduje bielu, aby vyjadril slovo nádeje, pretože "nádej je svetlá". Na druhom konci sály sú už malí žiačkovia netrpezliví. "Môžem už začať? Chcem ružovú," žiada malé dievčatko.

"Začneme témou jar a kvety," hovorí Bojana deťom z materskej škôlky. Vracia sa k Omarovi, aby ho pochválila. "Nakreslil si takmer dokonalý kruh," hovorí mu.
Výtvory detí sú veľmi nedokonalé, ale čo na tom záleží. "Dôležitý nie je výsledok, ale proces tvorby," zdôrazňuje Bojana. "Deti kreslia veľmi náruživo, majú pocit, že niečo vytvárajú, a to je veľmi dôležité," dodáva.

Malé deti necháva dotýkať sa čerstvo namaľovaného obrázku.
"Čo cítiš? Pýta sa ich.
"Je to obrázok, je to mokré," odpovedajú.
"A štetec?"
"Šteklí to."

Omar chce červenú, aby znázornil strach. Hovorí, že tieto hodiny miluje.
"Maľovanie je iný spôsob, ako vyjadriť city," vysvetľuje a dodáva, že sa vždy snaží predstaviť si názorne, čo chce namaľovať.

V sále sú vystavené kresby, neohrabané sošky z hliny alebo z cesta či kompozícia z pokrčeného papiera.

Keď Bojana nevyučuje, maľuje si doma, s nosom až tesne pri plátne. Sú to veľké obrazy živých farieb, kde sú ľudia zvýraznený čiernou linkou. Musela maľovanie prispôsobiť svojmu zraku. "Predtým som oveľa viac dbala na detaily. Dnes sa riadim predovšetkým citmi. Je zvláštne, že sa ľudia s mojimi výtvormi stotožňujú. Hovoria mi to," vyhlasuje.

Maľovanie sa pre ňu stalo akousi terapiou. V novembri podstúpila transplantáciu obličky a pankreasu. Nemusí si pichať inzulín a nepotrebuje dialýzu. So zdravím sa vrátili aj jej plány.
Pripravuje teraz niekoľko výstav a rozhodla sa znovu pustiť do štúdia, aby sa mohla stať umeleckou terapeutkou.

Text: ČTK
Foto: archív Bojany Coklyatovej