Katarína Vrábelová: Vždy ma to ťahalo do sveta

Chce veľa cestovať a spoznávať svet, najlepšie sama. Tentokrát prejde na dvoch kolesách celý svet.

Jej cesta sa začína tento rok v septembri. Prejsť by mala dovedna viac ako 70-tisíc kilometrov. Európa, Afrika, Severná a Južná Amerika... V číslach je to ďalej viac ako 39 štátov a 570 dní. Dovtedy ju ale čakajú náročné prípravy – nielen technické, aby ju vo svete (napríklad v Afrike) nezaskočil problém s olejom alebo brzdnou kvapalinou, ale aj fyzické. Treba predsa rátať so všetkým. Napríklad, že na vírus vo vzduchu negatívne zareaguje jej citlivé telo s poruchou imunity. Jej cesta bude trvať približne rok a dva mesiace, plán je do detailov premyslený. Dievčaťu, ktoré jazdí na motorke už od pätnástich rokov, pomáhal s trasou Slovinec Igor Brezovar, ktorý podobnú cestu na motorke už absolvoval, hoci na rozdiel od Kataríny, na etapy. Každopádne však vie, na čo dať pozor a pozná hlavné zásady takéhoto cestovania.

Katka pôvodne žila klasický život v Prešove. Postupne však zistila, že má aj iné možnosti. Prešla si aj prácou v Bratislave od-do, peniaze si zarábala aj v Londýne ako šestnásťročná a dokonca začala študovať v Košiciach na vysokej škole (geoturizmus). Externe, pretože "sedieť v škole ma nikdy nebavilo," objasnila. Jedného krásne dňa si však povedala: Stačilo. Spamätala sa, keď mala v škole odpovedať z atlasu. "Prečo sa tu učím naspamäť všetky rieky a pohoria, keď namiesto toho môžem byť radšej vo svete s fascinujúcimi ľuďmi a spoznávať ich osobne?," pýtala sa.

Jej prvá cesta bola skúškou. Blízke a bezpečné Chorvátsko, dva týždne. Overila si, že sama so sebou vie "vydržať", čo ju posmelilo a nasledovala cesta do Ázie. Thajsko, Laos a Vietnam prešla na motorke, ktorú si chcela vziať aj domov, no prechod cez čínske hranice nebol jednoduchý. Malajziu, Indiu, Nepál a Indonéziu teda prešla už len s batohom na chrbte a vrátila sa domov. Odvtedy ju to von už len ťahalo. Je živým príkladom toho, že cestovanie je droga.

Na cestu okolo sveta vyráža sama. Vo dvojici by to bolo v niečom ťažšie, v inom ľahšie. Túto možnosť však nezvažovala. "Keby mi teraz niekto zavolal, že má peniaze a chce ísť so mnou, ten výlet by som nastavila tak, že by sme išli samostatne a stretávali sa len na určitých miestach. Pretože na takýchto cestách sa človek prejaví - nie každý to dobre zvláda a ja by som nikoho nechcela mať na starosti. Mám dosť starostí sama so sebou."

Na otázku, ako sa na jej dobrodružstvá pozerajú rodičia, odpovedá: "Už si zvykli. Otec mi často rozprával príbeh o tom, ako som protestovala proti tomu, aby ma odviedol do škôlky. Chcela som si to odkráčať sama, tak on sa schovával za kríkmi."

Život na Slovensku bol pre dobrodružnú motorkárku zrazu veľmi namáhavý. "Nevedela som sa tu zaradiť, trpela som. Prekážali mi obchodné domy aj ľudia, mala som z nich fóbie", vraví 23-ročná mladá žena, ktorá už dnes nepozná pojem strach. Rešpekt áno, lebo približne vie, čo ju vo svete čaká, ale strach z toho, že ju okradnú alebo sa jej niečo stane, to nie. Ak má ťažké stavy psychiky, tak z predstavy, že by bola zavretá na jednom mieste alebo by musela chodiť do práce na ôsmu. "Nám, takýmto ľuďom, asi neostáva nič iné, len cestovať alebo vymyslieť si profesiu, pri ktorej nám to bude umožnené. Inak budeme trpieť," zhodnotila.

Text: Dana Závadová pre oŽene.sk
Foto: archív Kataríny Vrábelovej