Pakistanka si na Slovensku plní sen
Asi päť pakistanských žien zo sto využije šancu robiť to, čo chcú.
Amna Ilyas sa ráta medzi ne. Mladá pakistanská výtvarníčka tvorí objekty zo skla. Okrem Pakistanu už vystavovala v galériách v Indii aj Londýne. Po stážach v Amerike teraz vďaka podpore Kempinski Arts Programme strávi dva mesiace na Slovensku.
Pre tridsaťjedenročnú Amnu Ilyas je umelecký pobyt na Slovensku splneným snom. "Vždy, keď som videla drobné sklenené dekoračné predmety, bolo na nich napísané: made in Czechoslovakia alebo made in Slovakia. Pochopila som, že v tejto časti sveta je akési sklárske centrum. Nikdy by som však neverila, že sa mi pošťastí dostať sa sem. A teraz som tu, zúčastnila som sa dokonca na sklárskom sympóziu v Púchove s umelcami z celého sveta. Bolo magické vidieť, ako ľudia tvoria sklené predmety vlastnými rukami. Také niečo u nás v Pakistane nemáme, sklo sa vyrába len masovo," hovorí Amna.
V pasci
Amnu sklo priam fascinuje. "Už keď som bola malá, obklopovala som sa zrkadlami. Nie preto, aby som sa kochala vlastným vzhľadom. Zaujímalo ma, ako sa jedno zrkadlo odráža v druhom, čo sa stane, keď dám viacero zrkadiel do jednej línie, aké by bolo, keby sme obložili zrkadlami celý dom... Hrala som sa s odrazmi svetla, nielen v zrkadle, ale aj vo vode, v ľade. Veľmi ma zaujímajú premeny vecí. Keď som študovala umenie, experimentovala som s rôznymi materiálmi. V treťom ročníku vysokej školy som si vybrala špecializáciu na sklo. Baví ma vytvárať pomocou skla a svetla rôzne ilúzie," nadšene líči Amna.
Amnini profesori dievčinu považujú za veľmi talentovanú, no ona je vraj chytená v pasci - tým, že žije v Pakistane, ktorý umenie veľmi nepodporuje. Amna však pochádza z Lahore, hlavného mesta provincie Pandžáb, ktoré vraj vždy bolo umeleckým centrom. Ako to teda je s tou pascou?
Amna sa to pokúša vysvetliť: "Pakistanci majú radi umenie a chcú ho mať doma. Stále však stretávam ženy, ktoré si kúpia umelecký kúsok, lebo im farebne ladí ku kobercu či závesom. Ale samozrejme, v Pakistane žijú aj ľudia, ktorí chápu, že umenie má aj posolstvo. Že sa dá hrať s pocitmi a tak ďalej." Oveľa ťažšie než naučiť ľudí vnímať umenie, je však pre Amnu čosi iné.
Pokračuje: "Je veľmi ťažké byť ženou v Pakistane. Počas štúdia som pracovala na svojich veciach vo svojom školskom ateliéri. Ale keď som školu skončila, bolo takmer nemožné nájsť si ateliér – žena totiž nesmie žiť sama. Ak by ste to urobili, všetci by sa na vás pozerali, čo to má znamenať. Je ťažké presvedčiť ich, že umelkyňa potrebuje ateliér, miesto na prácu. Prečo muži ateliér môžu mať a ženy nie?"
Pri otázke na rodinu sa Amna pousmeje: áno, podporujú ju, aj preto je na Slovensku. Práve otec, ktorý je riaditeľom umeleckej rady v Alhambre, v Amne objavil jej umelecký talent. A mama – tá je vraj typická žena v domácnosti, ktorá nikdy nerobila nič okrem varenia. Amna má ešte dve sestry a jedného brata, všetci súrodenci okrem nej si už založili rodiny a majú deti.
V Lahore, odkiaľ Amna pochádza, žije jedenásť miliónov ľudí. Aké to je, prísť z husto obývanej metropoly do polmiliónovej Bratislavy? "Milujem malé mestá – práve preto, že pochádzam z veľkého mesta. Ale bez Lahore by som asi nevedela žiť," smeje sa Amna. Keď práve nie je na stáži kdesi v zahraničí, učí na rovnakej škole, ako sama študovala – na National College of Arts v Lahore (Národná akadémia umenia). Amna ju opisuje ako najlepšiu umeleckú školu v celej Ázii, kde učí veľa medzinárodných profesorov. "Každý môj učiteľ pracoval na medzinárodnej úrovni a ja som pochopila, že tak to musím urobiť aj ja. Tiež musím mať výstavy mimo Pakistanu, inšpirovali ma."
A mladej umelkyni sa naozaj podarilo dostať sa na umelecké stáže – najskôr do Indie, neskôr až do Vermontu a Virginie v USA. Spoznala aj umeleckú scénu v New Yorku a New Jersey, vlani mala samostatnú výstavu v londýnskej Aicon Gallery.
Ženy sa môžu len pozerať
"Moje diela sú späté s Pakistanom, pramenia tam moje umelecké nápady, ale zároveň sa mi tam žije veľmi ťažko. Musím všetko robiť sama a nemôžem za to čakať uznanie. Nemáme poriadnu ekonomiku, rupia sa stále oslabuje. Keď nemáte prostriedky, robí sa umenie ťažko. Tu na Slovensku mám toľko nápadov, ktoré doma nedokážem zrealizovať. Tu mám na ne zdroje, ateliér a materiál. Doma sú stále nejaké obmedzenia. Keď aj nájdem vhodné priestory, nemám povolené do nich vstúpiť..."
Amna vzápätí líči, ako si chcela vyskúšať čosi vytvoriť v lahorskej továrni na sklené výrobky. "Nechceli ma tam ani len pustiť. Po prvé, pretože tam pracujú muži a ja som žena. A po druhé, nebola som zahalená v čadore. Chcela som vidieť sklárov pri práci, tak som sa zahalila. Dúfala som, že mi dovolia vyskúšať si niečo vyrobiť, no mohla som sa len pozerať. Naveľa mi dovolili pracovať so sklenými črepmi, ktoré už nikto nepotrebuje. Nemohla som si však vyskúšať odlievanie či fúkanie skla. A tak moje predstavy zostali len v mojej hlave. Som totiž žena. Navyše sa báli, že ak by som sa pri fúkaní skla zranila, oni by za to boli zodpovední. Takže sa nedalo nič robiť."
A tak sa Amna vynašla a nahradila sklo akrylom a plastmi, ktoré sa sklu podobajú. Navyše majú výhodu, že keď posiela svoje diela na výstavu do zahraničia, nehrozí, že sa rozbijú, ako keby boli z krehkého skla.
Hľadá sa sympatický Slovák
Amna si veľmi dobre uvedomuje, že žije v patriarchálnej spoločnosti, kde nemôže ani len chodiť tak, ako chce. "Pamätám si, ako som si kúpila svoje prvé malé auto. Počas prvej jazdy na mňa všetci pozerali: ako je možné, že žena šoféruje? Sprevádzali ma húfne na bicykloch – sama žena v aute, začali nadávať... bolo to bizarné. Ako študentka som si nemohla obliecť džínsy, pretože keby ste si ich obliekli, všetci muži by na vás šokovane pozerali: čo to má preboha na sebe. Džínsy boli tabu."
Teraz už vraj džínsy tabu nie sú. Amna upresňuje, že Pakistanky vlastne môžu nosiť čokoľvek - len to nesmie pôsobiť eroticky či provokačne. Burka alebo čador nie sú povinnosť, nosí ich asi dvadsať percent Pakistaniek – ak chcú. "Keď som skončila školu, mama mi hovorila: vydaj sa. Všetci moji súrodenci majú rodiny, deti, ja nie. Vysvetlila som mame, že sa ešte nechcem vydávať, chcem robiť umenie a obetujem pre to čokoľvek. Keď pracujem, som spokojná. Poznám ženy, ktoré sú veľmi šikovné a inteligentné, ale nemajú šancu uplatniť sa a ich vlastné rodiny ich nepodporujú. Žiť v Pakistane sama bez muža je ťažké," hovorí umelkyňa.
Na základnej i strednej škole mala Amna vždy iba spolužiačky, a tak, keď na vysokej škole konečne získala aj spolužiakov, bolo to pre ňu neuveriteľné. "Na National college of arts sa z nás mali stať umelci – a našim profesorom bolo jedno, či sme muži, alebo ženy. A po čase už som si ani neuvedomila, že spolupracujem s chlapcami. Všetci sme si boli rovní. Zistila som, ako ženy a muži majú k veciam rozdielny prístup. Ženy sú citlivejšie, krehké, muži sú racionálnejší, aj keď, samozrejme, tiež majú svoje city. Nakoniec som mala viac kamarátov ako kamarátok. Bola to skvelá škola, raz by som tam rada poslala svoje deti."
Takže sa raz predsa len vydá a bude mať deti? Amna sa smeje, zatiaľ to neplánuje. Vysvetľuje, ako ťažko Pakistanci dostávajú víza do zahraničia – najmä po útoku na newyorské dvojičky z roku 2001. "Niekedy si myslím, že by bolo dobré nemať pakistanskú národnosť, vydať sa za nejakého cudzinca a zbavila by som sa neustálych problémov s vízami. Už som žartovala, že by som si tu mala nájsť nejakého sympatického Slováka..."
Text: Katarína Sedláková pre magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu