Šulajová: Mladí chcú čítať ľahké knihy, ale nie banality

Práve jej vychádza tretí diel Džínsového denníka, ktorý si obľúbili najmä tínedžeri. V prvom diele sa čitatelia zoznámili so stredoškoláčkou Paulou Semokovou a v poslednej časti trilógie sa s ňou dostanú až k maturite. Svet Šulajovej románov je súčasný, ale nie je nijako násilne zmodernizovaný. Pôsobí domácky a našsky.

Na všetkých obálkach trilógie sú džínsy - nosíte ich rada?
Áno, mám džínsy rada, v podstate sa v ničom inom necítim dobre - hádam okrem teplákov. No názov Džínsových denníkov s džínsami vôbec nesúvisí. Môže za to skôr neschopnosť vymyslieť výstižný názov, keďže v knihe sa dialo všetko možné a nedarilo sa mi nájsť kľúčové slovo. Keď som pred rokmi písala prvú časť, písala som ešte rukou do modrého zápisníka, a tak som si predstavila, že denník hlavnej hrdinky má džínsovú potlač. A bolo to.

Denník ste si začali písať z presily citov, alebo vám niečo chýbalo?
Keď som v tínedžerskom veku čítala zahraničné denníky (a denníkovú literárnu formu som vždy mala veľmi rada), iritovali ma niektoré veci - častá iracionalita, s akou postavy konali, alebo pre nás neznáme fungovanie amerických škôl. Často som mala pocit absurdity. Píšem od štrnástich rokov, pred Denníkmi som písala príbehy s fantasy prímesou a po dopísaní posledného som si povedala, že to skúsim s denníkovou realitou. Tak, aby to bolo vtipné, ironické, romantické, ale pritom stále reálne a slovenské. Vôbec som si nepredstavovala, že by to raz mohlo vyjsť, chcela som sa vypnúť, stať sa niekým iným v inom svete. Ale nebola to náhrada niečoho, čo by mi hádam chýbalo, kdeže! Jednoducho relax.

Nebáli ste sa, že vaša slušná kniha bude nudná?
Písanie ďalších častí ukázalo, že slovenskej mládeži chýbali práve knihy tohto druhu. Ľahké, ale nie banálne, humorné, ktoré by sa odohrávali v známom prostredí, kde by bol známy školský systém a kde by fungovali slovenské rodiny. Myslím, že ľudí baví pozorovať, ako sa postavy a vzťahy vyvíjajú, kladiem na to dôraz.  Chcem ukázať, že nie je nevyhnutné, aby kniha hýrila sexom, alkoholom, kadejakými senzáciami a vulgarizmami, že aj slušná kniha (zato nie upätá) pobaví a čitateľovi niečo dá. Spätné reakcie od čitateľov sú na nezaplatenie: píšu mi, že aj keď neradi čítajú, denníky zhltli.

Stretávate sa so svojimi čitateľmi? Skúmate tínedžerov?
Pri písaní sa nepozerám na strasti a radosti dnešných tínedžerov. Píšem si svojím spôsobom, bez ohľadu na to, či v súčasnosti tínedžera poteší iba najnovší iPhone, či žijú iba na Facebooku, či jediné, čo ich trápi, je mobil - starý črep, alebo či ich každé druhé slovo treba vypípať. Ja píšem pre ľudí a o ľuďoch, o vzťahoch - a zdá sa, že som trafila do čierneho. Hovorí sa, že dnešní tínedžeri sú už niečo úplne iné než kedysi. Áno, určite sú iní. Ale vo svojej podstate sú to stále tie isté "deti", ktoré sa dajú zaujať - a mňa baví radosť a nadšenie v ich očiach, keď som s nimi na besedách.

Naozaj by tretí diel nevznikol bez toho, že vás čitatelia o to žiadali?
Určite nie. Prvý denník mal byť len príbehom do šuplíka. Pri písaní prvej časti sa mi však vykryštalizovali postavy a mne zrazu bolo jasné, že tam mal byť iný koniec. Neočakávala som úspech jednotky, ale keď som videla, ako sa denník chytil, pustila som sa do dvojky. Tá už bola úplným ukončením celého príbehu, nemala som pocit, že niečo treba dodávať, nikdy to nemala byť séria. Ale  nadšené e-maily na moju súkromnú adresu a na Facebook mi nedali. Chodili mi otázky, či náhodou nebude pokračovanie (prosím, prosím!), návrhy na pokračovanie, poďakovania, obdivovanie, otázky, či neprídem na besedu do ich mesta, či Denníky nesfilmujem (ja?)... Keď som skončila štúdium na vysokej škole, hľadala som si robotu a popri tom som sa dala do písania. Prelievala som pri tom krv, vážne sa mi nechcelo, chcela som iba urobiť radosť čitateľom. Krátko nato prišla práca a ja som už ani nemala časový priestor pohrúžiť sa do deja. Ustavične som sa z písania vytrhávala - ani jedna kniha doteraz sa mi tak zle nepísala ako táto. Našťastie to tam necítiť - súdiac podľa prvých reakcií. Tá posledná je dokonca vraj najlepšia. No, ja mám aj tak najradšej Dvojku.

Sú hrdinovia rozprávania ľudia z vášho okolia? Ste v hlavnej postave aj vy sama?
Nie sú. Možno by sa našla inšpirácia, ale vo svojej podstate sú to samostatné bytosti. Paula je originál, hoci niečo zo mňa určite má. Neverím totiž, že autor dokáže stvoriť postavu, ktorá by bola úplne iná, ako je on - názory, správanie, všetko. Dá sa to, aj ja to viem, ale nemyslím si, že je to tak pri hlavnej postave. Postava Gabriely mala byť prototypom ideálnej kamarátky, jej čarodejnícke schopnosti sú zase pozostatkom môjho písania románov s fantasy prvkami - nechcela som sa ich úplne vzdať. Pri Patrikovi som sa inšpirovala niekým, koho som poznala. A ostatní sú čisto vymyslení...

Ľudia v lete radi čítajú - iste si mnohí vezmú na pláž aj vašu knižku. Čo budete v lete čítať vy?
Milujem čítanie najmä pred spaním. Možno je to trápne, ale číslo jeden je pre mňa stále Harry Potter. Obdivujem jeho autorku za vytvorenie dokonalého sveta, priniesla niečo, čo tu ešte nebolo. Jej postavy sú nádherné, živé, rôzne a zanechala v knihách viac ako príbeh: silný odkaz doslova pre celý svet - o potrebe lásky a tolerancie, nech sme hocijakí. No, ale to mám prečítané toľko ráz, že toto leto po Potterovi určite nesiahnem. Mám rada knihy, ktoré majú myšlienku, silný a dobre vykreslený svet... A milujem takisto thrillery od J. Deavera. Je celkom ťažké ulahodiť mi knihou.

Zuzka Šulajová o sebe
Žijem s rodičmi, i keď ich príliš často nevídam pre rozdielne denné povinnosti, takže mamahotel nemám. Narodila som sa za padania prvého snehu 12.  novembra 1985 a ten fakt podozrievam z toho, že mám rada november, čo nie je príliš typické. Získala som bakalára z andragogiky, ktorá však stratila akreditáciu pre Mgr. stupeň, takže magistra som si urobila z pedagogického poradenstva. Napriek tomu, že vo svete kníh sa pohybujem päť rokov, prácu som si našla v oblasti bližšej k študovanému. Milujem cestovanie (hoci aj "len" po Slovensku), čítanie, písanie, ohlasy čitateľov a skvelých ľudí okolo mňa. Pritrafí sa aj varenie či pečenie.

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: archív Zuzany Šulajovej