Zuzana Štefečeková: Olympijské tričko pošlem malému dievčatku do Ugandy

Prvá časť rozhovoru vznikla pod veľkým gaštanom, v areáli bývalých kasární kráľovského delostrelectva, kde získala striebornú olympijskú medailu. "Dúfam, že mi nejaký veľký pichľavý padne na hlavu," nezaprela bezprostrednosť a zmysel pre humor. Druhýkrát sa rozhovorila po návrate domov, keď si vychutnala pár hodín v spoločnosti najbližších.

Čo ste si stihli na olympiáde pozrieť okrem vašej streleckej súťaže?
Asi po desiatich rokoch som bola na atletickom štadióne a videla som finále mužskej stovky s Usainom Boltom. Úžasný zážitok. Šprintoval vzdušnou čiarou päť metrov odo mňa. Nepodala som si s ním ruku, nemám s ním fotku, ale aj tak som spokojná.

Ako vyzeral nočný život v olympijskej dedine?
Žiadny som nepostrehla. V podstate tam bola nuda. Na svetovej univerziáde alebo na minulej olympiáde v Pekingu to v dedine žilo viac. Pekinská bola väčšia, mala aj bazén, vonku sa dalo plávať. V londýnskej bola iba jedáleň, obrovská posilňovňa a park so sochami, kde sa však nič nedialo.

A ešte obchod so suvenírmi.
Keď som sa pozrela na tie ceny... Z Pekingu som si priniesla plnú tašku suvenírov a tu som musela premýšľať, či niečo kúpim. Navyše suveníry v obchode pre olympionikov boli drahšie ako v neďalekom supermarkete. To nedáva logiku.

Ale maskota ste si kúpili.
Áno, dohodli sme sa so synovcom Arbenom, že budeme prostredníctvom maskotov v spojení počas pretekov. Ja som si ho pripla na streleckú vestu a on svojho stískal pevne v rukách na tribúne. Vidíte, pomohlo to.

Ktorá olympijská medaila je krajšia?
Ešte som ich neporovnávala. Obe sú asi na rovnakej úrovni. Pekinská je zvláštna tým, že má zo zadnej strany kameň. Londýnska sa mi páčila už pred cestou na olympiádu, keď som sa pozerala, ako vyzerá. Netrúfala som si vtedy tvrdiť, že si ju donesiem domov.

Mali ste čas si ju podrobne popozerať?
Ani nie, stále sme sa len fotili a mala som ju zavesenú na krku. Napríklad až po prílete do Bratislavy som si na obede všimla, že zospodu je napísané: streľba ženy trap.

Nacvičili ste si pri fotografovaní s fanúšikmi profesionálny úsmev?
Jasné. Úsmev číslo štyri. Ľudia však boli milí. Pár týždňov bude o mňa teraz väčší záujem, ale to vydržím. Večer po vystrieľaní medaily som v Slovenskom dome nemala čas ani len porozprávať sa s našimi. Každú chvíľu sa niekto pri mne pristavil a fotili sme sa.

V rozhovoroch po striebre ste sa prirovnali k Rogerovi Federerovi. Švajčiarsky tenista je váš obľúbený športovec?
Nie. Veľmi ma mrzelo, že v Londýne nebol Nadal. Jeho mám radšej. Večer pred mojou súťažou som však videla zápas Federera s Del Potrom. Federer zabral vždy len vtedy, keď to potreboval.

Aké privítanie vás čakalo na letisku vo Viedni?
Prišla mamina, manažér Fero Dunajčík a môj milovaný pes Alex.

Pes takmer všade chodí s vami. Teraz musel zostať doma. Ako to zvládol?
Desať dní bol na prázdninách u známych, to bolo v pohode. Mamina ho vyzdvihla v deň môjho príchodu, už z nej mal takú radosť, že bol na prášky. Na letisku ho pustila z vôdzky, zapískala som na neho a vytešený ku mne pribehol. Okolo bolo veľmi veľa ľudí, takže bol aj trochu zmätený. Cestou domov už len ležal pri mojich nohách. Tváril sa: Neste ma, kam chcete, len už buďte so mnou.

Čo ste mu priniesli z Londýna?
Dostal mňa, to mu musí stačiť.

Na olympiádu s vami nesmel, pôjde na najbližšie preteky?
V septembri cestujeme autom na finále Svetového pohára do Slovinska, kde by Alex nemal chýbať. Ešte záleží na tom, či zoženieme ubytovanie, kde môže byť aj pes.

Olympijské oblečenie si necháte alebo rozdáte?
Keďže sa všetko dá kúpiť, tak každému hovorím, nech si kúpi. Jedno tričko však posielam do Ugandy, kde mám cez internet adoptované dievčatko.

Ako sa volá?
Ruth. Má päť rokov a žije v sirotinci.

Ako funguje adopcia cez internet?
Posielam peniaze na školu a na stravu, všetko má pod palcom nadácia Good Future And Hope (Dobrá budúcnosť a nádej).

Mama prezradila, že vy ste mali na základnej škole náročné obdobie, čo sa s vami vtedy dialo?
Jednoducho ma škola dva roky nebavila, radšej som sa dívala von oknom a viezla som sa s kolektívom. Dokonca som dostala po rodičovskom združení facku. Mama prišla domov nahnevaná. Nepovedala som jej, že som si na prírodopise pod lavicou čítala. Vraj sa hanbila na rodičovskom ako pes.

Čo ste si čítali?
Vyznania a príbehy v časopise Maxisuper. Učiteľka mi ho vzala a ešte ma aj vyvolala k tabuli a dostala som päťku. Z črievičky. Dobre si to pamätám, viem ju dokonca aj nakresliť.

Vedeli ste vystrájať aj neskôr. Z majstrovstiev sveta 2001 v egyptskej Káhire ste sa vrátili bez vlasov...
Vymyslela som tam takú stávku, že keď niekto získa medailu, tak sa všetci ostriháme dohola. Mne cenný kov síce ušiel, ale Marián Kovačóci medzi juniormi vyhral, takže sme vzali manikúrové nožnice, žiletky a pustili sa do práce. Doma na benzínovej pumpe ma potom posielali na pánske WC.

Čo na nový strih vraveli rodičia?
Pripravila som ich na to, takže to zvládli. S vlasmi som experimentovala už aj predtým. A v tomto období to už so mnou nebolo doma také ťažké, ako keď som sa prudko vzdúvala, že nemôžem ísť na diskotéku.

Nepustili vás?
Šľak ma išiel trafiť, že kamaráti išli von a ja som kysla doma, lebo na druhý deň mali byť nejaké preteky. Ale nemám pocit, že mi niečo ušlo. Na strednej som si všetko vynahradila. A strelecké výjazdy zasa stáli za to.

Ktoré predmety vás v škole nebavili?
Ako väčšina deciek aj ja som celý život bojovala s matematikou, až kým som zistila, že ju vôbec nepotrebujem. A nebavil ma dejepis, kto kde umrel a prečo. Na druhej strane som nemala žiadne problémy so slovenčinou, aj vďaka tomu, že babka slovenčinárka ma doučila, keď bolo treba.

Bojovali ste s matematikou, ale začali ste študovať manažment cestovného ruchu.
Bolo to rozhodnutie rodinnej rady. Kedysi sme uvažovali nad tým, že si prerobíme barak na penzión a budeme podnikať v cestovnom ruchu. Ale zhoreli sme hneď na štartovej čiare.

Po návrate domov vás čakajú pozvania na rôzne spoločenské akcie. Ste pripravená?
Musím to nejako vydržať. Potrvá to len pár týždňov, potom sa život vráti do normálu. Teším sa však na prax v liečebnom ústave, tá bude pre mňa takým únikom z reality.

Ako vyzerá váš pracovný deň v Kováčovej?
Nastupujem o päť minút osem. Naposledy som už pracovala v ordinácii. Sú tam dve postele a buď prídu ľudia, na ktorých pri cvičení iba dohliadam, alebo pacienti po mozgovej príhode, ktorým sa venujem. Spočiatku som sa hanbila, lebo mi to nešlo, ale po dvoch dňoch som sa do toho dostala.

Mávate obľúbených pacientov?
Mám. Nedávno som sa starala o takého staršieho pána. Prišiel na posledné cvičenie, vravel, že sa domov vôbec neteší, lebo je sám, vdovec. V Kováčovej sa dobre cítil, lebo bol v spoločnosti. Rozprávali sme sa o tom, ako zavára uhorky, aj o nebohej manželke hovoril, a že by mi aj kurizoval, keby bol mladší. Tak sa rozcítil, až sa mu slzy kotúľali po tvári.

Zvyknú vás také chvíle dojať?
Určite áno. Keď vám niekto povie, že sa s vami dobre cíti a nechce ísť domov, tak to niečo znamená.

Ako dlho neuvidíte pušku?
Uvažujem nad účasťou na MS v neolympijskej disciplíne univerzálny trap, ktoré budú začiatkom septembra. Ak tam pôjdem, tak začnem strieľať koncom augusta.

Zuzana Štefečeková
Narodila sa 15. januára 1984 v Nitre. Od dvanástich rokov sa venuje športovej streľbe. V disciplíne trap, v ktorej sa strieľa na letiace asfaltové terče, získala striebro na dvoch olympijských hrách - v roku 2008 v Pekingu i nedávno v Londýne. Vyštudovala odbor misijná a charitatívna práca na Vysokej škole sv. Alžbety, spravila si masérsky kurz a momentálne študuje fyzioterapiu na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave.

Text: Boris Vanya, Michal Mašľany pre magazín Pravdy
Foto: Robert Hüttner pre Pravdu