Pretekárka na formuliach Michaela Pešková: Moje tri dni bez auta

Už vtedy som chodila do školy na motorke - teda, ak nesnežilo. Hneď po dovŕšení osemnástky som si urobila "vodičák" na auto a odvtedy na ňom jazdím stále. Nehovorím, že bez neho nedokážem žiť, ale s ním je život jednoducho ľahší. Samozrejme, ak ho máte kam zaparkovať.

Vydržať tri dni bez šoférovania nebolo až také bezproblémové, ako som si sprvu myslela. Niežeby som to vzdala, ale... nedá sa povedať, že by som túto úlohu zvládla.

Moje tri dni bez auta sa začali v sobotu ráno. Vstala som a bez raňajok som sa vybrala na nákup. Naštartovala som auto a odviezla sa s úplnou samozrejmosťou do hypermarketu v Pezinku a do pekárne. Na svoje zadanie vydržať bez neho tri dni som si ani nespomenula a večer som zaspala s čistým svedomím.

Až keď som sa vracala z nedeľnej vychádzky, trklo mi pri vyťahovaní kľúčika zo zapaľovania: "Veď ty si mala vydržať tri dni bez auta!" vravím si v duchu. Hlavou mi prešlo, ako by to asi bez auta vyzeralo. V sobotu by som vstala a ...zomrela by som od hladu. Ak by som predsa len išla vlakom do Pezinka na nákup, problém by nastal po zaplatení nákupu, keď by som zistila, že sa musím presunúť so štyrmi taškami naspäť domov. Do pekárne by som už nešla, lebo by som mala plné ruky. V nedeľu by som sedela so smutným výrazom za oknom, že nemôžem ísť von. Alebo by som išla na bicykli, ale vrátiť by som sa musela za svetla, pretože nemám odrazové sklíčko. Chvíľu som bola aj rada, že som na úlohu zabudla.

Nie je všetko stratené
No nič, zostal mi ešte jeden deň. Posledný deň bez auta. Pondelok, to už nebola taká katastrofa. Pracujem u otca vo firme, takže ak chcel, aby som prišla do práce, musel ma zobrať svojím autom. To mu však robilo veľké problémy. Podľa neho sa totiž šuchcem a on si potom nestíha dať rannú kávičku pred všetkým tým pracovným ruchom, ktorý ho cez deň čaká. Mne zase prekáža, že keď idem s ním, musím vstávať o pol šiestej (aby si o pol siedmej mohol dať spomínanú kávičku). Celý deň som pracovala v kancelárii, obed som mala z domu a z práce ma domov zviezla mama. Takže som bez auta nemala takmer žiadny problém. Ak by som sa však večer rozhodla ísť cvičiť, musela by som zase otravovať rodičov. Nie že by som nevedela chodiť vlakom, ale už len cesta z domu na stanicu trvá pol hodiny pešo (autobus chodí raz za uhorský rok). Ďalších pätnásť minút by mi trval presun zo stanice v Pezinku do fitnes centra. A to isté absolvovať cestou späť. Celý proces premiestnenia by trval strašne dlho. Autom je to len 10 minút a tašku môžem hodiť do kufra.

Radšej s autom, ako bez neho
Ja a auto jednoducho patríme k sebe. Uľahčuje mi život, šetrí čas, môžem v ňom počúvať hudbu, akú mám rada, schladím sa v ňom alebo zohrejem - podľa potreby. Môžem sa oddávať ničím nerušenej jazde, rýchlej alebo pomalej, podľa nálady. A keď ma nikto nevidí, môžem si na plné hrdlo spievať bez toho, aby si ľudia v mojom okolí mysleli, že zavýja pes. Môžem si do úložného priestoru dať tri tašky s vecami, helmu na preteky, topánky na vysokom opätku, bundu, keby bola vonku zima, alebo dáždnik, keby pršalo. Skrátka, chcem šoférovať a mať auto už navždy.

Michaela Pešková
Narodila sa 23. marca 1988 v Bratislave. Adrenalín z jazdy zažila prvýkrát ako deväťročná v motokáre a odvtedy si pretekanie zamilovala. V šestnástich presedlala na Fabiu, aby z nej čoskoro vyrástla rešpektovaná účastníčka pretekov Octavia Cup. Za svoj najväčší úspech považuje sezónu za volantom Ferarri 430. V roku 2010 sa jej spolu s Karolínou Lampel-Czapkovou podarilo získať titul vicemajsterky Poľska. V súčasnosti súťaží na motokárach v triede Rotax Max.

Text: -el-
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu