Stretnutia v pracovniach šéfov: Nakúkajú k nemu motýle aj hady

Auto sa k jeho ateliéru dostane len s námahou, posledný úsek cesty je roklina, ktorá sa v čase dažďov mení na prudký potok. Je to miesto, kde líšky dávajú dobrú noc.

"Do ateliéru chodím každý pracovný deň - ak práve niečo nemusím vybavovať - a som tam obvykle od deviatej do šiestej. Zaparkujem v dedine a potom idem kus peši. To sa už pomaly mením na vlka, lebo sa blížim k lesu. Predtým som mal ateliér v meste, iba päť minút chôdze. Vtedy som sa nestačil preladiť z rozmýšľania o účtoch, škôlke, všednosti. Musel som si vždy ľahnúť a pospať si, aby som mohol maľovať. Teraz sa mením na umelca počas celej cesty do ateliéru. Keď tam dorazím, som pripravený maľovať. Už to, ako je ateliér situovaný, je pre mňa inšpiráciou. Tento priestor mám zadefinovaný len na maľovanie. Nespávam tu, nežijem tu, je to iba pracovňa. Nezastavujú sa tu náhodní chodci, neklopú mi na dvere susedia. A často je tu aj zlý telefónny signál, čo ma celkom odstrihne od všednosti. Na všetko zabudnem a venujem sa iba práci."

Teší sa na čisté plátno
A či ma z toho pokoja niečo predsa vyruší? Napríklad líška, ktorá sa mi vyšpiní pred dvere, alebo keď srnka zablúdi do záhrady a nemôžem ju dostať von. Niekedy musím zasa odplašiť hady... Alebo príde búrka a vypadne elektrina. Vtedy ma prepadá maličká úzkosť. Ja sa sem však každý deň teším. Teším sa na čisté plátno. S maľovaním sa rád trápim a neprekáža mi, keď sa mi niečo nepodarí - premaľujem to. Ako je možné, že sa maliarovi nepáči to, čo sám namaľoval? Maliarska práca je prienikom racionálneho a neracionálneho, emócie a podvedomia a možno aj niečoho, čo prichádza zo sfér mimo mňa. Treba, aby to bolo všetko vyvážené. Keď to nie je vyvážené, cítiť kalkul alebo bezbrehosť. Vznikne machlanina. Dobré je, keď si tvorca zavčasu uvedomí, že je na nesprávnej ceste. Treba v pravej chvíli prestať - to robí umelca umelcom.

Zo zásady v ateliéri nepijem. Vždy som autom, už to alkohol vylučuje. Kávu si tiež nevarím - hoci mám maličkú kuchynku. Kávu aj jedlo si radšej dám v reštaurácii v dedine. Mám však iné rituály - pravidelne si napríklad pustím rozhlasový Žurnál o dvanástej alebo Z prvej ruky o pol jednej. Trocha sa pri tom spamätám - uvedomím si, kde žijem a čo sa vo svete deje.

Obrazy s prilepeným ihličím
Keď počúvam v ateliéri hudbu, sú to obyčajne veci, ktoré už dobre poznám. Keď si kúpim nové CD, radšej si ho pri práci nepúšťam, lebo by som sa veľmi sústredil na tóny. Potrebujem troška zautomatizované počúvanie. Celý deň sa s nikým nerozprávam, ani s obrazmi. Za celý čas padnú asi tri slová a to sú nadávky - keď sa potknem, niečo rozlejem, udriem sa a podobne. Stáva sa, že si spievam, bľačím, vykrikujem. Aby som odplašil líšky - nech chodia kakať inde. Okolo sú len víkendové domy, keď nasneží, neodpratávam, ale prebrodím sa. Pokiaľ ide o mráz - dobrý obraz musí vydržať všetko. A ja tiež.

Oblečenie neriešim ani doma ani v ateliéri. Niečo pracovné na seba hodím a je. Keď som záhradný domček pred rokmi kupoval, dal som zaň všetky peniaze, viac som doň neinvestoval. Iba som drevené steny natrel na bielo - aby som sa všetkého nejako dotkol, a tým to bolo moje prostredie. Ja tu len maľujem a nič neriešim. Otravuje ma, aj keď mám pokosiť záhradu. Keď je tráva po brucho, tvárim sa, že to je normálne. Potom  niekoho zavolám, kto ju odborne pokosí. Od jari do jesene maľujem veľké obrazy vonku pred ateliérom. Môžu byť aj dvojmetrové. Maľujem a zároveň som v prírode, to sa mi páči. Nečudujte sa teda, ak na mojich obrazoch nájdete prilepenú trávu, ihličie alebo aj motýľa.

Text: hd pre Pravda magazín
Foto: Ľubiš Pilc pre Pravdu