Stretnutia u šéfov: Ďurovčíkova kancelária nie je osamelý ostrov

U choreografa a scenáristu to vyzerá skôr ako v pohodlnej obývačke, ale sú chvíle, keď tu riaditeľ Slovenského divadla tanca aj úraduje.

"Kanceláriu mám asi len rok, pracujem totiž kdekoľvek - aj doma na terase, aj na dovolenke pod šiatrom. Scenáre dokážem písať všade, ale tým, že som Heineken získal ako domovské divadlo, sa situácia zmenila. Musím mať sídlo. Miestnosť som si však vybavil tak, aby nevyzerala a nefungovala ako kancelária. Kľúče majú všetci zamestnanci, a keď je niekto unavený, môže si tam aj pospať. Nie je to teda nejaký izolovaný šéfovský ostrov. Pre mňa je podstatné, aby som v pracovni mal dobrú aparatúru, aby som mohol počúvať hudbu a rozmýšľať. Až nedávno som si zavesil v pracovni plagáty z našich predstavení a začal sa obkolesovať spomienkami na to, čo sme kde urobili. To som odkukal z iných divadelných kancelárií.

Najradšej mám práve ten pocit, že sa necítim ako v kancelárii: sadnem si, nohy hore a píšem scenár. K žiadnemu predmetu nemám špeciálny vzťah. Talizmany a podobné fetiše neuznávam, to ma vôbec nebaví. Netúžim ani po presklenej kancelárii niekde na trinástom poschodí, ja nie som podnikateľ. A to by som mal ďaleko do divadla! Tu otvorím dvere a hneď vedľajšie vedú do divadelnej sály. Môj sen je síce bývať vysoko nad Bratislavou, ale v robote je to iné. Potrebujem dýchať pach divadla. Veď kedysi sme mávali porady priamo na javisku. Zbožňujem tú chvíľu, keď idem okolo sály, pootvorím dvere, či sa skúša, a potom idem do pracovne, ale - som stále v divadle.

Moji zamestnanci majú lepšie kancelárie. Tí, čo vybavujú zahraničné kontakty, sú v hlavnej budove a majú presklené kancelárie. Ja som bez okien, ako v kobke, ale tu som spokojný. Nábytok tiež nie je kancelársky - mám rád moderné veci a toto je taký mix starého a nového. Skrinky robil stolár na mieru, všetko do nich skryl, aj chladničku. Sekretárku nepotrebujem - veď koho by ku mne nepúšťala? Mne nosia ľudia svoje nápady!

Ale ani ja tu nie som iba šťastný - každý priestor, v ktorom sa človek pravidelne pohybuje, je svedkom jeho radosti i strastí. V pracovni ma zastihnú chvíle, keď je mi famózne, ale aj chvíle bolestivé. Taký je život. Škoda, že si tu nemôžem zafajčiť. To je môj jediný problém, lebo miestnosť nemá vetranie. Cigary fajčím vedľa v kaviarni. A pijem veľmi veľa kávy - mám v pracovni kávovar, ale chodím na kávu aj do kaviarne. Na stretnutia striedam kanceláriu a kaviareň.

Nie je mojou ambíciou ani povinnosťou byť počas každého predstavenia v kancelárii a vôbec pri predstavení. Veď mne sa hrá naraz viac titulov v rôznych divadlách. A vôbec - keď predstavenia dokončím, prestávam s nimi existovať. To je už vec iných ľudí. Pre mňa sú dôležité skúšky, to je vypäté obdobie, ale - ešte som v divadle nenocoval. Idem vždy domov, tam mám tiež pracovňu, ktorá je kópiou divadelnej. V lete najradšej robím na terase. Počítač používam však len ako zdroj e-mailov. Kreslím si do scenára, píšem scenár alebo študujem veci, ktoré sa k téme viažu. Teraz chystáme Pomádu, už na tom ale veľmi nerobím, lebo to je nachystané - začínajú sa čítačky v Prahe. V tvorivom procese je balet Zvonár U matky Božej pre Košice. Potom sa presuniem do Košíc a budem mať ,,kanceláriu“ zasa chvíľu tam.

Text pripravila: hd pre Pravda magazín
Foto: Robert Hüttner pre Pravdu