Vendula Svobodová: Už nechcem byť jednotkou sily

Nestačilo, že ostala sama s ich dvojročným synom, musela čeliť tvrdým útokom bulváru. Dnes tvrdí, že v štyridsiatke je konečne dospelá. Prežiť jej pomáha čierny humor, a tak vtipkuje aj o svojom umiestnení v rebríčkoch zlatokopiek. Za celebritu sa nepovažuje, je vraj len žena, ktorá pomáha chorým deťom.

Ako sa zháňajú peniaze na charitu v čase krízy? Súcitia ľudia vtedy s chorými deťmi viac či menej?
Ťažko zovšeobecniť. Pomáhajú nám dve skupiny - jednou sú firmy, druhou jednotlivci, ktorí reagujú na Kvapku nádeje alebo na môj osobný príbeh. Títo ľudia súcitia a dávajú peniaze po malých sumách cez SMS. Pri firmách sú kontakty založené na priateľských a partnerských vzťahoch, všetko je to o reklame, marketingu. Nadácia sa správa trhovo.

Ľahšie sa zbierajú peniaze od firiem či od obyčajných ľudí?
Je to asi pol na pol.

Ako sa darí Kvapke nádeje na Slovensku v porovnaní s Českom?
Dostali sme veľkú pomoc od ministerstva zdravotníctva, aby mohla byť postavená nová transplantačná jednotka v Bratislave na Kramároch. Tento projekt dlho čakal na realizáciu, teraz už transplantačka existuje rok. Zdá sa mi, že Slováci sú vo veciach charity emotívnejší, citlivejší, v Česku má Nadácia Kapka zasa dvanásťročnú históriu. Má za sebou kopu práce, aj keď to tak možno nevyzerá. Keď ľudia vidia výstup v televízii, vidia koncert, odovzdávanie šeku - vyzerá to všetko tak naleštene, voňavo, ale koľko práce je za tým, už nevidno.

Dá sa charita robiť len z entuziazmu, stačí dobré srdce? Čo ste sa museli naučiť?
Niekedy stačí dobré srdce, ale charita je profesia. Mňa asi osud mal zviesť k pomoci druhým. Už keď som bola malá, mala som spolužiačku, ktorej sa deti smiali a hádzali po nej kamene. Vždy som si ju brala pod krídla. V dospelom živote som sa potom s nadáciou Kvapka nádeje postavila za choré deti. V Čechách je to najznámejšia charitatívna organizácia. Môj prvý muž, hudobný skladateľ Karel Svoboda, mal blízky kontakt s českým aj slovenským kultúrnym dianím. Preto boli naše prvé akcie koncerty. Všetko ostatné som sa musela doučiť - marketing, manažment, niečo o reklame, ekonomike. Urobila som si marketingovú školu. Pochopila som veľa vecí. Napríklad keď som mala vyhodiť zamestnanca, tak som týždeň nespala.

Dnes už s tým problém nemáte?
Nie, lebo som pochopila, že keď váš zamestnanec zle pracuje, ubližuje vám. Svojím platom vás oberá o peniaze, ktoré zbierate na charitu. Zo začiatku som mala obavy, že to nezvládnem. Ale časom som sa naučila produkciu a všetko, čo s charitou súvisí. Je to živá práca, ktorá ma baví. Myslím, že ma nečaká syndróm vyhorenia, na čo sa často pýtajú pražskí novinári. Zatiaľ je to dobré. Chcela by som si jedného dňa na sto percent uvedomiť, že som založila veľkú organizáciu a pomohla mnohým deťom a doktorom. Nechcem byť pyšná, ale niekedy vás bulvár a osobný život tak zomelie, že zabúdate, že to, čo robíte, je dobré a správne. Dokonca sa cítite menejcenne.

Povedali ste: "To, že človek pomáha chorým deťom, neznamená, že je dobrý človek." Aký človek ste vy?
To platí. Moja asi najdominantnejšia vlastnosť je priamočiarosť, úprimnosť - čo je niekedy ubližujúce, ale zasa triediace. Viem, že ľudí dosť polarizujem. Ale je to lepšie ako niečo skrývať. Čím som staršia, tým som citlivejšia. Som vlastne osudu vďačná, že keď už ma tie rany mali stretnúť, stretli ma ako mladé dievča a nie teraz. Aj keď už sa na mňa varí voda... Ale tak to v živote je. Čím som staršia, tým viac sa snažím analyzovať, aby som nikomu neublížila. Snažím sa viac počúvať druhých, lebo pred pár rokmi som sa pristihla, že to nerobím. Že niektoré veci robím zle. Ale tam ma doviedli skúsenosti, roky a dobrí priatelia, ktorí ma občas upozornia na to, že robím chybu. A veľa dokáže aj dobrý psychológ. Ale je drahý.

Čo váš divný mediálny obraz? Neovplyvňuje vašu charitatívnu prácu?
Zdá sa vám divný?

Vy sama ste ho tak raz označili...
Tu na Slovensku nie je divný. Bol taký skôr v Česku - po smrti môjho prvého muža som až neskoro pochopila, že sa osočovaniu nemám brániť, veď som nič neurobila. Čím viac budem hovoriť nie, nie, nie, tým viac si ľudia budú myslieť opak. Lenže ja premýšľam, ako by som sa zachovala ja, a nie ako by sa zachovali novinári alebo ostatní ľudia. Dnes sa už snažím analyzovať, ako sa zachovajú ostatní. Vtedy som sa príliš bránila a bola príliš úprimná, čo mi určite nepridalo. Na druhej strane som to vtedy tak cítila. Dnes sa k svojmu súkromnému životu vôbec nevyjadrujem. Nekomunikujem o ňom s novinármi. Na druhej strane sa s vami potom novinári snažia vybabrať, keď chcete robiť charitu. Je to veľmi zložitá pozícia. Veľa som sa súdila s bulvárom, všetky súdy som našťastie vyhrala. Ale médiá vám to aj tak nezabudnú.

Povedali ste, že neviete vyzerať smutne, krehko, zranene, nespĺňate vraj zažité predstavy o utrpení. Myslíte, že keby ste tie predstavy spĺňali, mali by ste to v živote ľahšie?
Po všetkom, čo som zažila, neviem, ako by som mala vyzerať, aby som zodpovedala ťažkým ranám osudu. Nikto, koho niečo také nestretlo, si nevie predstaviť, aké to je zvnútra. Niekedy mám pocit, že Vendula Svobodová rovná sa jednotka sily. Tak to nie je. Určite som silná a dávam ostatným príklad, ako veci zvládnuť. Stretávam napríklad na ulici ľudí, ktorí mi hovoria: stali sa mi strašné veci, spomenul som si na vás. To sa mi stáva denne. Raz by som chcela ísť po ulici a počuť: som taký šťastný, veselý a spomenul som si na vás, lebo máte taký veselý a šťastný život. Je zaujímavé, že ľuďom dávam motiváciu, aby sa preniesli cez to zlé v živote, ale zároveň od vás nikto nečaká, že keď nevyzeráte zraniteľne, že sa tak necítite. Že podniknete proti tým zožierajúcim veciam vnútri nejaké kroky.

Ale zároveň ľuďom ukazujete, že aj z toho zlého sa dá vyťažiť niečo pozitívne a pomáhať aj iným.
No. A kto pomôže mne?

Silné ženy si asi musia pomôcť samy.
Lenže to práve nechcem. Ako každá žena, matka cítim zodpovednosť za svoje dieťa, za svoj život, za Kvapku nádeje, za to, ako sa budú veci v budúcnosti vyvíjať. Je toho na mňa veľa. Panebože. Niektorí muži si myslia, že mám osemnásť, keď hovorím, že by som si od života a partnerstva želala zdieľanie, spoluprácu, pritúlenie. Keď to počul môj obchodný partner, spýtal sa ma: ty máš osemnásť? A ja na to: nie, štyridsať, ale stále si to myslím.

To je predsa normálne.
Vidíte? Vy ste žena, ale muži by vám na to povedali niečo iné.

Chceli by ste vôbec, aby ľudia vedeli, aká naozaj ste, aké knihy rada čítate, aké filmy rada pozeráte, čo vás baví?
Robím charitu a charita je akosi glorifikovaná. Ľudia si nedokážu predstaviť, že by som povedala neslušné slovo, majú zidealizované, že kto robí charitu, musí žiť ako svätý. Ja však žijem úplne obyčajný život, ľudia vidia len vonkajšiu pozlátku, len výstup. Nevidia, že denne robím dieťaťu raňajky, vodím ho do školy, idem si sadnúť s kamarátkou, grilujeme v záhrade alebo klopem u susedov, či sú doma. Je fajn mať možnosť žiť obyčajne, lebo v živote som si vyskúšala všeličo, pohybovala som sa v rôznych vrstvách ľudí. To, že môžete každú chvíľu niekam nakuknúť, je veľmi fajn. Nič vás až tak nezväzuje. Ľudia si musia zvyknúť, že to, čo robím, robím poctivo a ostatné je len moja vec. Keby som sa mala správať podľa toho, čo povedia ľudia... Moja maminka to tak robí, ale ja by som asi nebola šťastná, keby som sa vždy správala podľa toho, čo povedia ľudia.

Ešte stále sa cítite ako privandrovalec vo svete šoubiznisu alebo ste už jeho súčasťou?
Stala som sa asi jeho súčasťou, nachádzam sa aj v takých tabuľkách, kto má vplyv v šoubiznise. To ma vždy veľmi rozosmeje. Ako zlatokopka som skončila deväťdesiata deviata, to ma dosť mrzí, lebo to je dosť vzadu. Však som si vzala bohatého podnikateľa Auša, musela som dodržať kolorit - to ma rozosmialo. Ale Kvapka nádeje je dosť spätá s kultúrou, motajú sa okolo nej ľudia z kultúry a zo šoubiznisu. To je fajn, mám medzi nimi veľa priateľov. Sú ľudia, ktorí s nami naozaj chodia po nemocniciach. Trebárs nechcú mať svoju charitu, robia niečo pre Kvapku - ako Michal David, Monika Absolonová. Zo Slovákov je to Miro Žbirka. Naposledy vystupoval na koncerte Kvapky v Prahe a hovorila som mu: vždy, keď si sadnem do auta, hrajú pesničku Neviem spáliť most za láskou v nás. To je príšerné, už to nenávidím, vždy pri tom plačem. A Miro Žbirka nepochopil situáciu a ešte mi to zaspieval. A jeho žena mu hovorí: Vendula to hovorí preto, aby to nepočula. To sú senzační ľudia, ktorí radi pomôžu. Helena Vondráčková, vlani veľmi pomohla Monika Absolonová. Zároveň sú to kamaráti, s ktorými potom idete na víno alebo na drink, do kina.

Budete pokračovať s vašou vlaňajšou talkšou Café Barrandov?
Neviem, tá ponuka je stále otvorená. Urobili sme dvanásť dielov, uvidím, čo ďalej. Nie je to úplne jednoduché. Nikdy som si nepredstavovala, že ostanem sama s dieťaťom. A už sa mi to stalo dvakrát. Obdivujem všetky ženy, ktoré to zvládajú - a nemajú možno jedno dieťa, ale dve-tri, ostanú samy bez prostriedkov, bez práce. To si vôbec neviem predstaviť, ja mám dobrú štartovaciu čiaru. Som síce pôžitkárka, ale nie som materialistka. Bývala som v krásnych domoch, mala som množstvo krásnych vecí, ktoré mi zo života zmizli nie vlastným pričinením, ale ja za nimi neželiem. Čakám na lásku.

Stále?
Som emocionálny človek a moje emócie mi všetko premydlia. Akoby mi to, čo sa mi v živote stalo, malo ukázať celkom iné životné hodnoty. Celkom iný život. A asi určite najviac lásku k dieťaťu. Syn Jakub je pre mňa najdôležitejší muž môjho života, asi nemám prosiť o lásku, mala by som si najviac užiť toto. Dať synovi pevné základy do života, pretože raz bude žiť tak, ako som ho vychovala. Uvedomujem si, že za posledných dvadsať rokov som nemala vždy úplne dobrý život, boli v ňom občas ohňostroje, ale človek má asi niečo zle nastavené. Mala som z domova od mamy naučené, že musím všetko zniesť, urobiť a hoci vyzerám dominantne, tak mužovi som podvolená. To je práve to - ľudia ma vlastne nepoznajú. Kamarátky mi hovoria: s tebou je to ťažké. Ty do miestnosti vstúpiš inak ako ostatní. A ja na to: Čo krívam? A ony: Nie, to by si sa musela vidieť.

Pôsobíte rázne.
No práve, tak aj gestikulujem. Ale vnútri je malá Vendula, dievča s dvoma copmi a strojčekom na zuboch. Dievčatá sa tam spolu mydlia. Bola by som rada, keby teraz, okolo mojej štyridsiatky, boli v harmónii a aby som si veci začala vážiť...

A kašľať na to, čo si myslia ostatní?
Okrem mojej mamy.

Vo viacerých rozhovoroch ste zopakovali, že ste sa donedávna necítili dospelá. Čo bol ten zlomový moment dospelosti?
Definitívne som dospela až teraz. Ale mala som niekoľko pubert. Veľmi skoro som sa vydávala. S Karlom som bola asi od dvadsiatky, odišla som od maminky a príliš skoro som bola vrhnutá do reality. Neodbila som si veci, ktoré som si asi za život mala odbiť. Okolo tridsiatky som bola sama, bez dieťaťa, dokonca v akomsi rozpore so svojím prvým mužom. On totiž o smrti našej štvorročnej dcérky nechcel hovoriť, ja som o tom chcela hovoriť. V tej chvíli sme si nerozumeli, tak som si svoju druhú pubertu užila s kamarátkami. Asi by som tiež sama so sebou nevydržala. Ale už to mám za sebou a hlavne, že to prišlo teraz a nie o desať rokov, v päťdesiatke - keby som si vtedy užívala pubertu, bolo by to trochu hlúpe.

Nesúvisí vaše neskoršie dospievanie s tým, že Karel Svoboda bol od vás starší o 33 rokov, čím ste vždy boli v pozícii niekoho, kto sa stále učí...
Možno, ale on sa tiež dokázal jašiť. Bol veselý, až ku koncu života mal depresie. Inak však bol veselý, zábavný spoločník a ja som tiež nechcela ostať v kúte. Asi to tak malo byť. Boli sme dobrý pár, dobrá dvojica, dobre sme sa dopĺňali, proste sme k sebe patrili. V nedávnom rozhovore pre časopis Instinkt som povedala, že keď sa dívam na fotografie, kde sme vedľa seba, tak tam vidieť, že sme sa mali radi a patrili k sebe. Aj keď bol medzi nami ten priepastný vekový rozdiel - 33 rokov je strašne veľa. Vedela som, že sa to jedného dňa skončí a že nebudem mať sedemdesiat, ale menej - ak ma neprejde auto a neumriem skôr. Ale ako je človek zamilovaný, tak to odsúva, hovorí si, že sa to nestane alebo tomu nechcete veriť.

Nemá všetko, čo človek zažije, nejaký význam?
Určite áno, definitívne som dospela a teraz som, dúfam, hotový človek. Som veselý človek, ktorý je obklopený priateľmi a má rád zábavu, hoci dokáže aj drieť a dokáže sa postarať o niekoľko detí naraz. Baví ma nahliadať do viacerých vrstiev života, mať pestrú paletu činností. Môžem robiť veľa vecí a to je fajn. Niektorí ľudia si tento nadštandard nemôžu dovoliť. Táto sloboda je občas vyvážená, napríklad dnes som sadla o pol tretej ráno do auta a keď skončím rozhovor s vami, idem do Olomouca. To ľudia nevidia, že ste unavená za volantom, že vy niekam musíte ísť, premýšľať pri tom, partnerom ponúknuť niečo zmysluplné, aby vedeli, že pomáhať má zmysel a že to ľudia o ich firme budú vedieť. To je to základné, čo stále robím, ale nie je to vidieť a málokto si to vie predstaviť.

Vráťme sa ešte k vašej talkšou na TV Barrandov. Cítili ste sa vtedy ako moderátorka?
Bola som úplne hotová. Som nervák a trémista, aj keď na to nevyzerám. Tréma mi cvičí s hlasivkami. Najhoršie sú priame prenosy koncertov. Aj profesionáli hovoria, že keď nemáte trému a stres, nemáte úctu. Ja mám úctu obrovskú, pretože sa môže stať čokoľvek. Môžu vypnúť prúd, niekomu odíde hlas. Talkšou sa predtáča, dá sa to vystrihnúť. Ale máte tam múdrych ľudí, musíte vedieť, o čom sa s nimi baviť, musíte o nich niečo vedieť, venovať sa tomu. Každý musí študovať.

Bol to váš nápad, volať si do relácie ľudí, ktorí sú s vami nejako osudom spriaznení?
Bol to spoločný nápad. Napadlo mi to tak, že Fanánek z kapely Tri sestry má jednu nohu, Aleš Brichta má jedno oko a ja mám jednu ľadvinu. Mám rada čierny humor, tak nám napadlo, že sme spriaznení osudom. Časopis Instinkt k rozhovoru so mnou dal na titulku odvážnu fotku - som na nej v priesvitnej blúzke - a bolo k nej napísané: Vdova na inzerát: Zn. blond, 40 let, zajištěná, jeden závazek. V problémoch, v ktorých som, som si zo seba ešte vystrelila.

Čiže ste na tej obálke spolupracovali, časopis si to nevymyslel bez vášho vedomia?
Nie, Instinkt je seriózny časopis, aj preto som tam dala tú fotku. Ja sa cítim nahá. Tak to v živote je. Som pocitový človek a robím veci tak, ako ich cítim. Ľudia okolo mňa z toho občas majú nervy, ale to som ja. Aj Janis Sidovský vždy hovorí: na Vendulu sa musí dávať pozor, je to neriadená strela. Ale v tom je asi môj úspech a kúzlo - ľudia si vás obľúbia pre vašu úprimnosť.

Stále ich dokážete prekvapovať.
No vidíte, práve som sa začlenila do šoubiznisu. Spievať neviem.

Ale zasa sme ušli od moderovania. Bolo ťažké získať do vašej šou hostí?
Vôbec nie, cítili, že máme k sebe blízko. Ale aj ľudia, s ktorými sme sa nepoznali, v pohode prišli. Niektorí ľudia si ma pamätajú spred 20 rokov, keď som prišla po boku veľkého človeka. Vtedy na začiatku som sa veľmi neprejavovala. Pri Karlovi som však načerpala množstvo informácií, rada čítam, vzdelávam sa... Vedľa neho som zmúdrela, aj vďaka rôznym udalostiam, čo som prežila, a mnohí to odo mňa nečakali. A potom za mnou prídu a povedia: my sme nevedeli, že si taká šikovná.

Pekný kompliment.
A ešte za mnou chodili, že nie som tučná ako v televízii. To sa mi stáva často. A keď sa mi tieto "komplimenty" zhromaždia, prídem domov a hovorím si: ježišmária, čo to zasa je? Asi naozaj pomáha len čierny humor, veselá myseľ a dobrí priatelia. Keď som teraz bola dosť zničená, priatelia mi veľmi pomohli, postarali sa o mňa a nenechali ma klesnúť na dno. Určite u mňa hral rolu psychológ, keby som ho vyhľadala skôr, v čase, keď som prišla o dcéru, bolo by mi asi lepšie skôr.

Spomínali ste, že rada čítate, čo vás baví?
Mám rada historické romány, životopisné knihy a mám veľmi rada aj červenú knižnicu, ale za to sa hanbím. Prečítala som za svoj život asi 50 harlekýnok, možno preto mám predstavy, ktoré sa míňajú so skutočnosťou. Naposledy som čítala životopis Steva Jobsa, čo je dosť hrubá kniha. Čítam ženské romány a zvlášť obľúbenú mám Evu Urbaníkovú - jej knihu Stalo sa mi všetko. Mám rada aj romány Simony Monyovej, ale občas otvorím aj F. L. Věka. Ale Alois Jirásek je vcelku zdĺhavý v dnešnej digitálnej dobe, keď informácie berieme inak.

Od harlekýnok k F. L. Věkovi je dosť veľký skok.
Čítam všetko, ako moja mama. Ako dieťa som nečítala, začala som čítať asi pred 15 rokmi, keď som s malou chodila do nemocnice v Motole. Mama mi vždy strkala knižky, aby som vedela pravopis. A ja na to: ja píšem bez chýb, mám fotografickú pamäť. Ale keď som potrebovala utiecť z reality, začala som čítať.

A aké filmy rada pozeráte?
Mám rada čierne komédie, môj najobľúbenejší film je Horší než smrť. To je už naozaj dosť čierny humor, je to celé o pohrebe. Mám rada komédie a nemám rada sci-fi. Aj prírodopisné filmy a dokumenty sú fajn. Z histórie ma vždy bavila druhá svetová vojna. Mám také zvláštne záujmy, však? Ale viete, koľko ľudí sa tým zaoberá a ako dobre sa s nimi dá porozprávať o lietadlách a o takýchto veciach? Možno ma to baví preto, že môj otec bol vojak. Vždy som chcela byť kriminalistka, chcela som naháňať lupičov. To mi nevyšlo, ale chcela som študovať právo, kriminalistiku, tak teraz aspoň sledujem kriminálne seriály. Ale bola by som dobrý kapitán. Zdá sa mi to strašne sexy povolanie. Kamarátka mi hovorila, že jej sa zdá sexy, keď niekto pracuje na burze. Povedala som jej, že to sa nedivím, pretože pritom má aj peniaze. S mojím zmyslom pre spravodlivosť je možno lepšie, že som ako kriminalistka neskončila. Asi by ma to psychicky ničilo. Aj keď pracovať s chorými deťmi tiež nie je práve optimistické.

Hovoríte o sebe, že ste "len žena, ktorá pomáha chorým deťom". Je to málo?
Je to "len". Pomáhať chorým deťom je ťažká práca, ale nedávno umrel vedec, ktorý vymyslel liek proti AIDS. A nikdy ho ani nenavrhli na Nobelovu cenu. O takých ľuďoch sa má písať, o ľuďoch, čo v hlave počujú hudbu. Pamätám si, že pre Karla som vždy musela mať pripravený notový papier. Hovoril: teraz ma kope Pegas, Vendula, podaj mi ceruzku. A ja som letela. To sú ľudia, ktorých životopisy máme čítať a vážiť si ich. Dnešná doba je konzumná, fungujeme v skratke, v popredí sú ľudia, ktorí si to nezaslúžia. Ja som len žena, ktorá pomáha chorým deťom a som trochu živel.

Veríte ešte na sedem šťastných a sedem nešťastných rokov?
No, bože. Teraz máme rok 2012, tak ešte musím počkať, o rok sa mi skončí sedem nešťastných rokov. Vždy, keď som bola na nejakom pomyselnom vrchole, neuvedomovala som si to. Uvidím, čo príde, človek sa musí dať prekvapiť.

Text: Katarína Sedláková pre Pravda magazín
Foto: Petra Ficová