Taťána Kuchařová: Narodila som sa už dospelá

Okrem modelingu či hľadania nových tvárí sa venuje aj nadácii Krása pomoci, ktorá sa zameriava na pomoc dôchodcom. Zahrala si vo videoklipe speváka Justina Timberlakea a najnovšie ju vidieť aj v pripravovanom filme režiséra Jiřího Menzela Sukničkári.

Narodili ste sa v Trnave, chodievate tam ešte?
V Trnave som strávila len pár dní po narodení – hneď ako mamu pustili z pôrodnice, presťahovali sme sa do Hradca Králové. Ale k Slovensku ma stále viaže puto, mám tu biologického otca, slovenskú časť rodiny a rada sa sem vraciam, aj keď veľmi málo. Som hrdá na to, že som naozaj čistá „Čechoslovenka“.

Aké ste boli dieťa?
Vždy som bola športový typ a šport ma bavil oveľa viac ako bábiky. Som najstaršie dieťa a moje dve mladšie sestry boli mojimi bábikami – s nimi som sa musela hrať, aj keď som nechcela. Tancovala som aj scénický tanec, modernu a práve vďaka tomu som vyhrala detskú talentovú súťaž Miss mléko. Toto víťazstvo ma naštartovalo. Svoje úplne prvé fototesty som robila v jedenástich rokoch a fotografoval ma jeden z najznámejších fotografov tých čias Jadran Šetlík. Pre mňa to vtedy znamenalo, ako keby malých hokejistov učil Jarda Jágr.

Neskrátili ste si tým priveľmi detstvo?
Mala som vždy pocit, že som sa už narodila dospelá. Vždy som bola vyzretejšia, je to asi moja povahová črta. Nie že by som sa nevedela baviť ako moji vrstovníci, naopak. Niektorí moji priatelia sú aj dnes tí pôvodní, ktorých som si našla na základnej škole. Ale vždy som sa kamarátila skôr so staršími ľuďmi, skoro som začala aj pracovať a osamostatnila som sa.

Keď ste sa vybrali na svoj prvý zahraničný pobyt – do Tokia, mali ste len sedemnásť rokov. Rodičia vás pustili bez problémov?
Mama a otec, ktorí ma vychovali, boli v tomto ohľade skvelí. Vždy ma podporovali a dôverovali mi. Okrem toho, doba sa ozaj veľmi zmenila. Pred niekoľkými rokmi by sa ma možno niekto spýtal: „A chceš to risknúť?“. Máme však šťastie, že žijeme dnes. Máme množstvo možností.

A vy ste sa nebáli?
Keď si dnes spomeniem na všetko, čím som prešla, až sa desím vlastnej guráže. V sedemnástich ísť do Japonska bez skúseností, bez peňazí, len so slabými základmi angličtiny, vyžadovalo dávku odvahy a ambícií. Letela som sama cez pol sveta a zažila som poriadny kultúrny šok. Z Opočna, maličkého niekoľkotisícového mestečka na vidieku, som sa zrazu ocitla vo veľkomeste. Japonci navyše hovoria po anglicky dosť neradi, čo mi situáciu ešte sťažilo. Ale zvládla som to.

Titul Miss World ste získali pred šiestimi rokmi, aké to bolo? Ľutovali ste, keď ste korunku odovzdávali svojej následníčke?
Nie, tešila som sa, že si konečne oddýchnem. Stať sa Miss World bolo prácou snov a obrovskou školou života. Naučila som sa precíznosti, profesionalite, získala množstvo skúseností a kontaktov, z ktorých budem čerpať po celý život. Na osemnásťročné dievča to však bol veľký tlak. Často som nevedela, kedy kam poletím – niekedy som priletela do Čiech na pár hodín a večer som zase musela odletieť, pretože mi zmenili program. Keď si dnes pozerám fotografie z toho obdobia, nevyzerala som zdravo. Ani fyzicky som sa necítila dobre. Dnes už som sa naučila určitej rovnováhe. Pracujem a cestujem viac ako kedykoľvek predtým, ale program si koordinujem sama. Som slobodná.

Hovorí sa, že krásne ženy vychádzajú lepšie s mužmi, pretože ženy na ne žiarlia. Ako je to vo vašom prípade?
Vychádzam dobre so ženami aj s chlapmi. Samozrejme, občas sa stretnem s niečím nie veľmi príjemným zo strany žien aj mužov. Ale to sa asi stane každému, takže by som to nedramatizovala.

Aj vám však zrejme niektoré ľudské vlastnosti prekážajú, nie?
Keď je človek závistlivý a hlúpy, nemá dobrú energiu. Takými ľuďmi sa radšej neobklopujem. A myslím, že práve hlúpi a nesúdni ľudia pri moci sú najväčším zlom.

Práve závisť je vraj typická česko-slovenská vlastnosť. Všimli ste si to aj vy?
Možno v tomto sme predsa len trocha špecifickí. Závisť u nás možno cítim o niečo viac ako v zahraničí. Zdá sa mi, že sme veľmi kritickí a často si nevážime veci, ktoré máme a na ktoré by sme mali byť hrdí. Nech už sa to týka našej kultúry alebo osobností. Asi je to tým, že sme malé krajiny a všetci si vidíme do dvora.

V Spojených štátoch, kde trávite veľa času, je to presne naopak – všetko je fantastické. Vyhovuje vám tento prístup k životu?
Američania ma neprestávajú prekvapovať svojou nekonečnou pozitívnou energiou. Pre nich je vždy všetko skvelé a super, na druhej strane, niekedy mi v tom chýba úprimnosť. Ale keď ste v ich spoločnosti dlho, rozpoznáte rozdiely.

Váš partner Lane bol tiež úspešným modelom. Je výhodou mať po boku človeka z branže?
Určite je výhodou, keď vás spájajú spoločné záujmy. Lane má za sebou veľmi úspešnú modelingovú kariéru, dnes sa venuje produkcii filmov a herectvu.

Nekonajú sa boje o kúpeľňu? Kto z vás tam trávi viac času?
Ja som rýchla. A Lane tiež. Nie je žiadny samoľúby krásavec, ktorý by trávil pred zrkadlom hodiny. Na svojom vzhľade absolútne neľpie. Je to chlap, ktorý má osobnosť a ešte aj dobre vyzerá. Pri práci v modelingu som spoznala naozaj veľa fajn ľudí, ktorí sú opakom predstáv o módnom priemysle.

Už viackrát ste pomáhali hľadať nové modelingové talenty v rámci súťaží. Baví vás to?
Vždy som rada podporovala projekty, ktoré objavujú nové tváre. Mnohým dievčatám môžu takéto projekty otvoriť dvierka – a to nielen do modelingu. Ak ste múdri a máte trocha šťastia, môžete využiť modeling aj na množstvo iných kontaktov.

Niektorí kritici tvrdia, že dievčatá, ktoré ledva skončili základnú školu, sú na kariéru primladé, čo vy na to?
Súhlasím, sú mladé. Ale ak nie sú psychicky pripravené a mentálne vyzreté na prácu v zahraničí, tak by ich zastupujúca agentúra v žiadnom prípade nemala pustiť von. Dobrá agentúra ich nechá pracovať rok-dva doma, umožní im získať skúsenosti, spraví book, podporuje ich v učení angličtiny a podobne. Inak by boli vonku stratené, vystresované a agentúra ani ony by tým nič nezískali. Vonku je to tvrdé, nikto na vás nečaká. Posledné, čo zahraničné agentúry v dnešnej dobe chcú, sú nevyzreté dievčatá bez skúseností, s ktorými sa ťažko spolupracuje.

Ak niektorá dievčina na modeling nemala predpoklady, dokázali ste jej to povedať na rovinu?
To nie je mojou úlohou. Som rada, keď môžem dievčatám poradiť – a nielen čo sa týka modelingu. Keď niekto na túto prácu nemá, zástupcovia agentúry mu to taktne naznačia. Ja nie som majiteľka modelingovej agentúry a ani mi neprináleží niekoho takto hodnotiť.

Museli ste niektoré z dievčat po neúspechu v súťaži aj utešovať?
S Elite Model Look som spolupracovala prvý rok a nezaregistrovala som nič podobné. Dievčatá musia brať svoje hodnotenie športovo. Modeling je tvrdý ako koniec koncov každá iná profesia v dnešnom svete. Modelky navyše denne môžu počúvať, že nie sú dosť vysoké, chudé alebo nemajú dosť husté vlasy či mihalnice. Neustále hodnotenia vám dokážu poriadne ubrať zo sebavedomia – a neraz úplne zbytočne. Dôležitá je sebaúcta a schopnosť aj z nedokonalostí urobiť svoje prednosti a postaviť na nich svoju kariéru.

Napríklad?
Napriklad meriam „úbohých“ 175 cm, čo je pre modelky na prehliadky nedostatočná výška, ale napriek tomu predvádzam. Výnimka potvrdzuje pravidlo. Nesmiete sa hneď zložiť z toho, že vás niekto odsúdi. Musíte vydržať, pracovať na sebe, obklopiť sa ľuďmi, ktorí vo vás veria, a keď máte trochu šťastia, musí to vyjsť. Netreba však po prvom úspechu čakať, že všetko pôjde samo. Vy ste tým motorom, nikto za vás nič nespraví.

Vy sama sa okrem modelingu venujete aj svojej nadácii Krása pomoci, ktorá sa zameriava na pomoc starším ľuďom. Vo svete charity v Čechách a na Slovensku nejde až o takú populárnu oblasť, prečo ste si ju vybrali?
Ovplyvnilo ma niekoľko aspektov. Mám dobrý vzťah so svojimi prarodičmi, ktorí ma takpovediac spoluvychovali a vďačím im za mnoho vecí. Dodnes máme úžasný vzťah. Celý život som spolupracovala so staršími ľuďmi, do určitej miery ma formovali a stále sa od nich učím. Okrem toho som vždy chcela dať svoju energiu do niečoho zmysluplného. A to problematika seniorov je. O ich potrebách a problémoch sa hovorí málo a mám pocit, že pred starnutím zatvárame oči. Spoločnosť necíti, že starnutie je celosvetový problém. Ľudia si to uvedomia, až keď sa týka ich samotných alebo ich rodiny. Preto sa snažíme podporovať predovšetkým opatrovateľskú službu, osobnú asistenciu, nakupujeme zdravotné pomôcky, podporujeme aktivizáciu seniorov a združujeme dobrovoľníkov, ktorí dochádzajú za seniormi a starajú sa o nich. Robíme aj takzvané adopcie seniorov.

Ako takáto adopcia vyzerá?
Spočíva v tom, že človek seniora navštevuje a pomáha mu so všetkým, čo potrebuje. Rozprávajú sa, chodia spolu na prechádzky, nakupovať, medzi ľudí. To je veľmi dôležité. Neraz sa stane, že človek si takto nájde nového dedka alebo babičku, keď tých svojich už stratil. Máme mnoho krásnych príbehov. Ľudia, ktorým pomáhame, si pomoc naozaj zaslúžia. Vychovali deti, celý život pracovali, a na konci majú zostať opustení? To by ozaj nik nemal zažiť.

Čo je podľa vás pre seniorov najväčším problémom – zlá finančná situácia alebo napríklad samota?
Všetko. Kedysi sa rodina o svojich seniorov postarala. Dnes sa toto trocha vytráca a starí ľudia sa neraz dostávajú do bezvýchodiskových situácií. Nie sú na tom dobre finančne, ak sa pridružia zdravotné problémy, je to zase len horšie a keď prídu o partnera, tak sa ocitajú v beznádeji. Žiaľ, dnešná spoločnosť uznáva kult mladosti.

Vraj máte rada históriu, ktoré obdobia alebo postavy vás oslovujú najviac?
Mám rada obdobie Ľudovítov XIV. až XVI. vo Francúzsku alebo obdobie Henricha VIII. v Anglicku. Veľmi ma inšpirujú silné ženské osobnosti – kráľovná Alžbeta, Katarína Veľká, Mária Terézia, Margaret Thatcher. Rada čítam o ich osudoch a spoznávam dobu, v ktorej žili a jej historické súvislosti.

Fascinujú vás teda najmä ženy panovníčky alebo političky. Vedeli by ste si samu seba predstaviť aj v takejto pozícii?
V politike by som sa nechcela angažovať, ale veľmi ma láka diplomacia, pri ktorej nemusíte byť nutne v politickej funkcii.

Ako profesionálny diplomat ste však sčasti závislá od politikov vo svojej krajine…
Nie je to pravidlom. Rozhodne by som si to nepriala. Od svojich 18 rokov reprezentujem svoju krajinu vo svete a verím, že nie zle. Budem v tom pokračovať aj ďalej bez ohľadu na to, či dosiahnem diplomatický titul alebo nie. Miss World bola dôstojná, do istej miery aj diplomatická misia a je to celoživotné poslanie, ktoré vám nikto nevezme a v ktorom pokračujem naďalej.

Taťána Kuchařová
Narodila sa 23. decembra 1987 v Trnave, vyrastala však v českom Opočne. Modelingu sa začala venovať v jedenástich rokoch. Ako osemnásťročná vyhrala Miss Českej republiky a potom aj Miss World, v ktorej porazila vyše sto dievčat z rôznych krajín sveta. V roku 2008 založila nadáciu Krása pomoci, ktorá sa zameriava na pomoc seniorom. Jej partnerom je americký model, producent a herec Lane Carlson.

Text: Elena Zemková pre Pravda magazín
Foto: archív Taťány Kuchařovej