Pohľadom Doroty Sadovskej: Over4Tea / Nad štyridsať

Sú o desať i viac rokov starší odo mňa. Ale už na budúci rok som to ja, kto by mal osláviť svojich štyridsať.

Náš štvortýždňový syn práve zaspal a ja využívam neurčito dlhú chvíľu na napísanie tohto stĺpčeka. Viem, nemálo mojich spolužiakov má už dospelé deti po osemnástke a celkom iste by sa našli aj takí, ktorých už ďalšia generácia nazýva babkou či dedkom. A práve šírka časových rôznorodostí definuje našu generáciu. Do -nástich sme zažívali uniformitu socializmu, aj keď s perestrojkou. Vďaka rezistencii rodičov som sa nestala pionierkou (z čoho, prirodzene, vyplývali problémy), no navždy si pamätám tie ľudské zástupy povinnej jednofarebnosti – od oblečenia až po slová a myslenie. So zmenou režimu sa život podľa predpisu celkom nevytratil. Teraz by som zase mala mať reklamou predpísané auto, dom, dovolenku, nábytok, prášok na pranie, čokoládu... A navyše z tohto rastúceho vlastnenia vecí ("najlepšie" zaobstaraných na zväzujúcu pôžičku či hypotéku) by malo vyvierať šťastie a spokojnosť v duši aj na tvári. Ale čo ak šťastie nie je nadizajnovaný úsmev orámovaný rozkošnou tvárou a blahobytom?

Snažím sa neveriť tlaku prostredia, no aká bude po štyridsiatke moja vlastná odolnosť voči "nutnostiam"? Pozerám sa okolo: byť spokojnou a usmievavou s pribúdajúcimi rokmi nie je samozrejmé. Sladkých osemnásť či dvadsaťosem si napriek tomu už druhý raz neprosím.

Text: Dorota Sadovská pre magazín Pravdy
Foto: Ivan Majerský pre Pravdy