Karine Gasparyan: Mám veľmi rada čučoriedky
Slovenčina akoby potlačila jej arménčinu aj nemčinu, zato ruštinu nie, tú má hlboko zakorenenú.
Vek: 58 rokov
Povolanie: konateľka cestovnej kancelárie
Koľko je na Slovensku: vyše 4 rokov
Na Slovensku som niečo vyše štyroch rokov. Keď spadla železná opona a mohli sme cestovať, vždy sme si s manželom vybrali na dovolenku nejakú malú krajinu. Potom sme obaja rozmýšľali, či by sme tam mohli žiť. Vždy bola odpoveď nie, všade nám čosi prekážalo. Nemohli by sme žiť ani vo Fínsku, ani vo Švédsku, ani v Česku, Chorvátsku, Belgicku alebo Čiernej Hore. Zároveň sme si počas dovoleniek všimli, že cestovné kancelárie často nepracovali podľa našich predstáv. Veď by sa to dalo robiť inak, aby klient dostal viac a bol spokojný. Tieto dve myšlienky sme spojili. Raz manželovi napadlo: čo keby sme šli na Slovensko? Je to krajina v centre Európy, sú tam hory, ktoré máš ty ako Arménka rada. Tak sme sa tam vybrali na týždeň na dovolenku. Už na druhý deň sme sa na seba s manželom pozreli a zhodli sme sa: tu by sme mohli bývať. Nadchli nás Bojnice a zistili sme, že je tu veľa zaujímavých miest, o akých sme v Moskve nikdy nepočuli ani nečítali. Napadlo nám, že by sme si tu mohli otvoriť cestovku a voziť na Slovensko rusky hovoriacich turistov.
Prvé mesto, ktoré sme na Slovensku navštívili, bola Bratislava. Bývali sme v hoteli Kyjev. Páčilo sa nám centrum mesta a hlavne dobrý vzťah k rusky hovoriacim turistom. Necítili sme sa tu cudzo. V Moskve, kam sme sa s rodičmi presťahovali, keď som mala 12 rokov, som sa tiež necítila ako cudzinka. Doma sme sa rozprávali po rusky aj po arménsky, ale viac rusky. Arménčinu som študovala iba päť tried v Jerevane, ostatné predmety boli v ruštine, škola bola ruská. Teraz, keď stretnem Arménov, začnem rozprávať po arménsky, ale o chvíľu už zo mňa idú slovenské slová. Slovenčina akoby potlačila moju arménčinu aj nemčinu, zato ruštinu nie, tú mám hlboko zakorenenú.
Ovocie nie je ovošči
Na Slovensku sa už dávno cítim ako doma. S manželom si hovoríme, že v minulom živote sme možno boli Slováci. Najskôr som sa učila slovenčinu v Moskve na slovenskom inštitúte - dvakrát do týždňa po hodine a pol. Bolo to málo, zriedkavo sme konverzovali, ale pochopila som tam logiku jazyka. A potom som sa veľa naučila už v Bratislave na kurze vlastivedných sprievodcov. Slovenčina sa mi zdá podobná ruštine. Na jednej strane to pri učení reči pomáha, ale niekedy je to zákerné. Zvádza to k ruskej gramatike, ktorá sa však predsa len od slovenskej líši.
Napríklad klientom našej cestovky vysvetľujem, že ovocie nie je ovošči (po rusky zelenina), ale frukty, a zelenina nie je zeleň, zeleň sú zasa bylinky... Na začiatku som veľmi nerozumela výrazu "potrebujem" - po rusky to znamená žiadať. Preto mi bolo čudné povedať potrebujem, vyzeralo to, že niečo dôrazne žiadam. Rusi majú tiež iné akcenty, ktoré menia zmysel vety. Aby som mala istotu, že sa správne pochopíme, zopakujem vetu vždy viackrát rôznymi spôsobmi.
Slová s viacerými spoluhláskami pokope ako zmrzlina, krst či Štrbské pleso pre mňa neboli problematické, pretože v arménčine ich máme tiež. Napríklad máme meno Mkrtič. V arménčine tiež máme písmeno h, ktoré Rusi nedokážu vysloviť - nepočujú rozdiel medzi h a ch. My Arméni to rozlišujeme. Naopak, ťažké sú pre mňa dĺžne - neviem určiť, kam patria. Najradšej preto píšem e-maily bez diakritiky, horšie je, keď musím písať oficiálne dokumenty.
Smiešne mi boli slová "hrdlo"a "bruško". Doteraz sa vždy usmejem pri slove čučoriedka, veľmi sa mi páči. Vždy, keď je niečo s čučoriedkami, napríklad koláč, hneď si to objednám.
Raz nám naši klienti povedali, že sa tu necítili dobre. Čudovala som sa, veď všetko bolo dobré. Oni tvrdili, že Slováci o nich hovoria niečo zlé, počuli slovo "sobačie", čiže psie. Došlo nám, že v reštaurácii aj obchode vždy počuli "nech sa páči", čo zle rozumeli ako "sobačí" a mysleli si, že o nich hovoria ako o psoch. Odvtedy všetkých varujem, že "nech sa páči" znamená "požalujsta", čiže prosím.
Kúria a chrlič ako postrach
Keď som prišla na Slovensko prvýkrát, rozumela som veľmi málo. Prišla som na kurz sprievodcov a nesprávne som rozumela, že na konci kurzu môžem zložiť skúšku v ruštine. Zapísala som sa s tým, že budem počúvať, prekladať si a v ruštine hádam skúšku zvládnem. Keď som sa dozvedela, že skúšky budú v slovenčine, zľakla som sa. Slováci ma presviedčali, že to zvládnem. Aj manžel mi povedal, nech to vyskúšam. Kurz mi veľmi pomohol, veľa sa tam komunikovalo, všetci ostatní účastníci mali ku mne dobrý vzťah, pomáhali mi, trpezlivo ma počúvali a snažili sa ma pochopiť. A ja som sa snažila tiež, hoci slová ako "kúria" či "chrlič" boli pre mňa tvrdým orieškom. A navyše rozumieť rýchlej reči nie je jednoduché - vôbec z nej vyloviť termíny, čo už poznám. Keď som si pred prednáškou prečítala text, lepšie som rozumela aj hovorenej prednáške, inak to bolo ťažké. Mojím cieľom bolo vôbec niečomu porozumieť, až neskôr, keď sa na kurz prihlásil aj môj manžel a ja som si s ním kurz zopakovala, som už chcela rozumieť každému slovu. Bolo zaujímavé baviť sa s ľuďmi, ktorých zaujímali dejiny a architektúra.
Keby som mala viac času, rada by som študovala slovenčinu, aby som hovorila bez chýb. Popri našej cestovke však nie je veľa voľného času. Na Bratislave sa mi páči, že je to mesto príjemné pre život - nie je monumentálna a honosná ako Viedeň, má napríklad oveľa príjemnejšie vianočné trhy ako Viedeň. V zime tu postavia klzisko na korčuľovanie. Človek sa tu cíti dobre, nie je to prepchaté mesto, aj preto sa tu našim klientom tak páči. S rodinou sa dobre cítime v centre mesta. Nikto sa tu nestratí, Bratislava človeka netlačí ako Moskva či iné svetové metropoly, je to mesto pre život, dá sa tu dobre oddýchnuť. Každý si tu niečo nájde.
Moje najobľúbenejšie slovo je "nevadí". V Bratislave akoby neexistovala nervozita. Na úradoch, keď niečo nevyplním presne tak, ako to malo byť, povedia mi: "nevadí, aj tak je to dobre". V Moskve by vás už dávno poslali preč, nech to vyplníte znova. Nie je tu taká byrokracia ako v Rusku. V centre mesta vidíte živé dejiny, no pritom nepočujete: sem nechoďte, tu nestojte, ako by to bolo v Moskve. V Primaciálnom paláci kedysi uzavreli Bratislavský mier, ale pritom si tieto historické priestory môže hocikto prenajať na svadbu. To je predsa fantastické.
Text: -kse- pre magazín Pravdy
Foto: Ivan Majerský pre Pravdu