Zuzana Haasová: Horkú čokoládu neznášam dodnes

Tvár Zuzany Haasovej si všetci fanúšikovia seriálu Panelák spájajú s postavou Sone Jančovej. Menej z nich možno vie, že herečka má odmalička cukrovku a inzulínovú pumpu si neskladá ani pri nakrúcaní.

Začínali ste ako detská herečka. Keď vašej vlastnej dcérke Romanke pred pár rokmi ponúkali úlohu v seriáli, vy ste ju odmietli. Prečo?
Dnes sa nenakrúca tak, ako keď sme boli malé my so sestrou Monikou. Vtedy, keď dieťa malo spať, spalo a štáb čakal. Práca bola pokojná a príjemná. Dnes sa s deťmi nikto veľmi nehrá. Neberie sa do úvahy, že ide o dieťa, ktoré niečo potrebuje. Všetko treba spraviť rýchlo, lebo peniaze utekajú. Takáto práca by nebola pre Romanku vhodná, skôr by stratila detstvo. Myslím, že deti, ktoré nechcú hrať, by mali ísť od filmovania rýchlo preč.

A sú na nakrúcaní aj také deti, čo nechcú?
Tie, čo plačú, určite. Je vidieť, že sa tam cítia zle, majú strach, a to nie je dobre. Pre dieťa takáto práca predstavuje zbytočný stres a rodičia by ho do toho nemali tlačiť, pretože mu tým vlastne ubližujú.

Mnoho ľudí si pri vašom priezvisku hneď vybaví Bambuľku, ktorú hrala vaša sestra Monika. Stávalo sa vám to aj v detstve?
Áno. Spolužiaci si mysleli, že Bambuľka som ja a mne sa to páčilo. Naozaj som sa na Moniku veľmi ponášala. Ale kým ona sa hanbila a schovávala, ja som robila pravý opak. Všade som sa ukazovala a tvrdila, že Bambuľka som ja. Bola to pre mňa ohromná zábava.

Ovplyvnila vás sestra v túžbe stať sa herečkou? Chceli ste byť ako ona?
Boli sme vychovávané tak, aby sme nikoho nekopírovali. Monika bola jednoducho Monika. Okrem toho, keď som bola malá, nechcela som byť herečkou, ale traktoristkou. Mojím snom bolo šoférovať vlastný traktor.

Nakoniec ste si však cestu pred kameru našli...
Monika hrala v seriáli Najmenší hrdinovia. Keď zo svojej úlohy vyrástla, oslovili mňa. Nakrúcanie ma bavilo a bola to pre mňa skôr hra.

Keď ste po prvýkrát začínali s nakrúcaním, zistili vám cukrovku. Čo to pre vás znamenalo?
Musela som sa prispôsobiť ja aj celá rodina. Žiaľ, v tom čase bola liečba diabetu na oveľa nižšej úrovni. Pichala som si hrubé injekcie a varila moč v skúmavke, aby som zistila, že som pred tromi hodinami mala dobrý cukor. Dnes mi inzulín dodáva diabetická pumpa, ktorú mám stále pri sebe. Celých 24 hodín mi cez tenučkú hadičku prúdi do tela, takže injekciám som v podstate dala zbohom. Hladinu cukru mi zas neustále monitoruje senzor. V súčasnosti sa človek vie aj oveľa jednoduchšie dopracovať k informáciám. Existujú rôzne kluby, časopis, webové stránky ako napríklad životnajednotku.sk. A to ani nehovorím o jedle. Kedysi boli dve diačokolády - jedna horká a jedna mliečna, ale tú skoro nikdy nemali. Dva keksíky k tomu a to bolo všetko.

Nedávno bol Mikuláš. Čo ste vlastne nachádzali v čižmičke, keď bol výber taký chabý?
Práve tú horkú čokoládu. Neznášam ju dodnes. Stačí, že ju zacítim a je mi zle. Okrem nej som dostávala veľa ovocia a orechov. Tie sú veľmi dobré, keď máte chuť na sladké. Občas mi niekto z Rakúska doniesol lepšiu diačokoládu a to bolo super. Postupne sa prispôsobovala celá rodina. Babička napríklad vymyslela diabetickú tortu, ktorá je ešte aj bezlepková. A keď sme mali oslavy, kokakola light bola vždy "Zuzkina". Nikto ju radšej nepil, aby mi náhodou nechýbala.

Je výhoda, že ste cukrovku dostali tak skoro a naučili ste sa s ňou žiť odmalička?
Myslím, že nie. V detstve som nemala také možnosti, aké majú cukrovkári dnes, a preto moje telo dostalo veľmi zabrať. Nemala som glukomery, pichala som si menej kvalitný „prasací“ inzulín, ktorý som si nevedela tak dobre nastaviť. Kto dostane cukrovku teraz, môže si gratulovať. Vďaka pokroku sa často vyhne problémom s obličkami, s očami, cievami. Radšej by som ju teda dostala dnes. Jedinou výhodou je, že to viem porovnať.

Musíte sa kvôli cukrovke niečomu vyhýbať?
Musím dávať pozor na cievy v očiach. Keby som napríklad skočila padákom alebo bungee jumping, mohli by sa mi poškodiť a ja by som oslepla. Inak môžem robiť všetko aj napriek tomu, čo si myslia niektorí ľudia. Na konzervatóriu mi napríklad hovorili, že s cukrovkou nemôžem byť herečka. Preto som sa snažila tajiť, že sa cítim zle. Pritom je oveľa lepšie, keď vaše okolie o tom vie a môže vám pomôcť.

Vedia o tom vaši kolegovia zo seriálu Panelák?
Samozrejme. Raz sa mi dokonca stalo, že som nakrúcala scénu v negližé, a tak som si pumpu dala dole. Úplne som na ňu zabudla a odišla som z nakrúcania bez nej. Až keď mi na ceste smerom do Pezinka začalo byť zle, uvedomila som si, že ju nemám. Otočila som auto a volala do štúdia. Všetci ju začali hľadať, ale nikde ju nevedeli nájsť. Bolo mi už ozaj zle, na vracanie, nevedela som fungovať. Nakoniec sa našla v jednej zásuvke. Odvtedy sa ma vždy pri odchode pýtajú: ,,Máš pumpu?"

Dnes pôsobíte veľmi spokojne, mali ste niekedy obdobie, keď ste sa pýtali "prečo práve ja"?
Nikdy v živote. Poviete si, mám to preto, lebo... a na niečo už prídete. Cukrovka je zo všetkých chorôb asi najlepšia. Môžete s ňou žiť celý život úplne bez problémov, len nesmiete robiť hlúposti. Je to skrátka super choroba. Okrem toho neznášam stereotyp. Som z neho nervózna, túžim po zmenách. Cukrovku som asi dostala aj preto, aby som mala určité pravidlá a trošku sa upokojila. A preto sa mi zrejme mala aj narodiť dcéra. Ona stereotyp potrebuje, je v ňom šťastná, takže jej ho vytváram.

Nebáli ste sa, že deti kvôli cukrovke vôbec mať nebudete?
Presne to som si myslela. Môj doktor mi totiž povedal, že ak to pôjde s mojou cukrovkou takto ďalej, tak sa s dieťaťom môžem rozlúčiť. Bola som z toho smutná a rezignovaná. Ale potom som si povedala: ,,Ja dieťa budem mať!" Chcela som sebe aj jemu dokázať, že to zvládnem - a podarilo sa, hoci to nebolo úplne jednoduché. Vtedy som ešte používala inzulínové perá a ustriehnuť cukor bolo ťažšie ako dnes so senzorom s pumpou. Som rada, že na senzor od poisťovne už majú automaticky právo tehotné mamičky a deti, pretože je to naozaj veľká pomoc.

Musíte sa asi tešiť o to viac, že Romanka je zdravá...
Je zdravá, ale ako dieťa diabetičky ju pravidelne monitorujú. Ešte je malá a ja potrebujem a chcem s ňou byť čo najviac. Robím veľa vecí, ale všetko stíham tak, aby som bola s dcérou v pohode - aby som na ňu nekričala, lebo nestíham a vedela sa s ňou zabaviť či jej vysvetliť matematiku. Pre niektorých hercov je podstatné divadlo, pre mňa moje dieťa. Takže keď mi niekto povie "ale on tam má divadlo", ja poviem "ale ja tam mám dcéru".

Vaša postava Sone Jančovej v Paneláku je o desaťročie staršia ako vy. Nedotkla sa takáto ponuka vašej ženskej márnivosti?
Na začiatku som bola šokovaná, ale teraz mi to vyhovuje. Sme s Romanom skvele zohratí, takže vekový rozdiel vôbec nie je cítiť. On je rovnako uletený ako ja. Urazená som však určite nebola, v tomto ohľade so mnou nie sú problémy. Nefrflem ani na kostýmy. Keď mi kostymérka dá zlé oblečenie, pomyslím si, že je otrasné, a oblečiem si ho.

Soňa je k manželovej nevere celkom tolerantná. Aký názor na ňu máte vy?
Mne by prekážala. Nie je iná odpoveď. Nevera pre mňa znamená koniec vzťahu, dovidenia. A myslím si, že postoj k nevere ukazuje, aký človek je, aký má charakter a hranice. Čo sa týka mňa, nevera je už ďaleko za hranicami.

Váš bývalý partner bol "z fachu", terajší partner Martin Kostka je záchranár. Je lepšie mať po svojom boku človeka z brandže alebo práve naopak?
Výhodou partnera z fachu je, že môžete spolupracovať, vymýšľať. Jeden sa nadchne, druhý pokračuje, vymýšľa. Partner, ktorý tomu rozumie, sa vie zapojiť, byť aktívny, môžete robiť spoločné projekty. Ale teraz, keď už takéhoto partnera nemám, zisťujem, že to dokážem aj sama. Prináša mi to určitý pocit sily. Môžem sa spoľahnúť sama na seba. Predtým to celkom tak nebolo, hoci možno aj preto, že som bola mladšia. Aj keď môj partner nie je z umeleckej brandže, jeho názor a kritika je konkrétnejšia a konštruktívna. Vníma moju tvorbu divadelných predstavení a programu mojej hudobnej kapely okom diváka a nie tvorcu. Vie mi povedať: ,,Tuto je to otrasné, tu som sa nudil, tam bola prča a toto daj preč“. Jeho názor si cením oveľa viac ako názor umelcov.

Ako znášate kritiku? Vie vás vykoľajiť?
Ak ste si sám sebou istý, nikto vás nepokriví a nevezme vám dobrú náladu. Ak si človek sebou istý nie je, má zlú náladu, hocikto ho pokriví, spochybní, a preto je ten človek zlý. Aj tí zlí nepríjemní herci sú takí preto, že si sami sebou nie sú istí. Takže to neberiem osobne. Beriem osobne veci, ktoré považujem za krivdu. Napríklad keď niekto o mne rozšíri, že sa neučím texty. Pritom ja som profesionál a texty sa naozaj biflím. To by sa ma dotklo a aj by som reagovala. Ale keď niekto povie ,,hentá zle hrá", to je uhol pohľadu. Preto ani ja nekritizujem hercov a nehovorím, ktorí sú dobrí a ktorí zlí. Každý hrá svojím spôsobom.

Čo vás teda dokáže rozhádzať?
Keď je niečo beznádejné. Taká situácia ma dokáže vycucať. Stále hľadám riešenie a som z toho hotová. Niektorí tvrdia, že príde samo, ale niekedy ide aj o čas a treba ho nájsť čo najskôr. Nemôžem tiež vidieť, ako niekto klame alebo ubližuje druhému. Ak viem, aká je pravda, tak sa aj zapojím. Pretože keď sa deje krivda, zachráni vás len svedok. Nepomôže vám, že poviete "naozaj to tak nebolo". V takýchto prípadoch som hašterivá a keď ide o pravdu, aj do krvi.

Objavia sa aj slzy?
Áno. Keď sa rozčúlim a nechcem niekomu vraziť, napriek tomu, že mám veľkú chuť, tak sa radšej rozplačem. Ani sa to nesnažím potlačiť, veď nechcem dostať rakovinu žalúdka. Nie som síce veľmi výbušná, ale keď sa niečo stane, tak sa začnem duť a nafukovať, až to vo mne vykypí. Muži by vtedy najradšej niekomu tresli alebo povedali škaredú nadávku, ja sa rozplačem.

Dokážete po hádke urobiť aj prvý krok k uzmiereniu?
Občas áno, ale väčšinou čakám na krok druhej strany. Ale keď už ten človek príde, tak poviem: "Ospravedlňujem sa, mrzí ma to."

Onedlho sú tu Vianoce, máte nejaký rodinný rituál?
S mamičkou a so sestrami trávime Vianoce u mamy a zvykneme sa vždy obliecť do kostýmov. Raz bola mama učiteľka a my jej žiačky, inokedy bola nevesta alebo tigrica a ja som bola už aj za dojku...

Čo na to vaši partneri a manželia?
Väčšinou sú vyjavení a nechcú sa zapojiť. Aj keď som bola mladšia a mala frajerov, väčšinou na nás len čumeli. Keď sa so sestrami stretneme, je nás všade veľa, samý hluk a smiech. Človek potom nevie, kedy sa môže zapojiť. Sme nielen sestry, ale aj najlepšie kamarátky.

Vaša dcérka má sedem rokov, verí ešte na Ježiška?
Ešte áno. Darčeky nakupujem cez rok a mám ich prikryté neporiadkom v skrini. Na Vianoce potom robím Romanke v kúpeľni brčky z vlasov, aj keď stále odbieha skontrolovať, či sa pod stromčekom už niečo neobjavilo. Martin má nebezpečnú úlohu - musí vystriehnuť správny okamih, zobrať tašky a rýchlo tam darčeky vysypať. Keď je všetko pripravené, zazvoní zvonček a ona sa uteká pozrieť. Minulý rok mala polovicu hlavy brčkavú a polovicu rovnú. Keď totiž uvidela darčeky, vlasy ju hneď prestali zaujímať.

Zuzana Haasová
Narodila sa 20. marca 1981 v Bratislave a je mladšou sestrou Moniky Haasovej, ktorá hrala známu Bambuľku. Zuzana Haasová odmalička pôsobila v inscenáciách a seriáloch. Pôsobila v rádiách Twist a Devín. Zahrala si v rôznych divadlách vrátane Arény, Štúdia S či Astorky. Má vlastné putovné divadlo - HAAF s autorskými predstaveniami. V roku 2006 získala ocenenie Európska kabaretná speváčka na festivale v Amsterdame a má vlastnú kapelu The Susie Haas Band. Televízni diváci ju poznajú ako Soňu Jančovú zo seriálu Panelák. Má dcéru Romanku.

Text: Elena Zemková pre Pravda Magazín
Foto: TV JOJ