Denisa Fulmeková: Kto môže, nech radšej rodí v mladšom veku
Spisovateľka Denisa Fulmeková o svojej novej knihe Materská vyzdvihuje materstvo ako hodnotu, kvôli ktorej sa oplatí podstúpiť všetko nepohodlie.
Silný moment z vašej knihy bol, že aj keď dosiahneme to, po čom dlho túžime, opäť sa objaví ďalšia nespokojnosť. Alebo, očakávané šťastie jednoducho nepríde. Tak ste to mysleli v novej knihe Materská?
Nie celkom, pretože túto starú pravdu, že šťastie je len prchavý okamih, si snažím neprestajne pripomínať, aby som v sebe neživila priveľa zbytočných ilúzií. Situácia po narodení dieťaťa je však predsa len iná, špecifická. Dieťa so sebou prináša na svet radosť, ale i starosti. Šťastie, ale i obavy a strach. Dieťa proste prináša svojej matke novú realitu a o tom je moja knižka Materská. Jednej žene sa nová situácia zvláda ľahko, inej ťažšie.
Zachytila som reakcie mamičiek, ktoré knihu prečítali na jeden hlt – odporúčali mladým ženám, aby ju radšej čítali až po pôrode. Myslíte si, že vaša kniha má silu odradiť matky od pôrodu, alebo sa môžu tejto udalosti báť ešte viac?
To si vôbec nemyslím. Ženy si predsa odnepamäti rozprávajú o svojich skúsenostiach a v súčasnosti napríklad čítajú rôzne internetové fóra, kde sa to hemží horormi z pôrodných sál, príznakmi najrozmanitejších tehotenských komplikácií, popôrodných tráum atď., no deti sa kvôli tomu rodiť neprestali. Moja kniha nie je odstrašujúca, je to skôr úprimné rozpovedanie jedného príbehu materstva. Dokonca si dovolím tvrdiť, že v ňom materstvo vyzdvihujem ako hodnotu, kvôli ktorej sa oplatí podstúpiť všetko to nepohodlie. Okrem batoľaťa mám doma aj osemnásťročnú dcéru, takže to môžem zhodnotiť aj z istého odstupu.
Tým, že ste porodili až ako 43-ročná, ostali ste veľkým vzorom a bojovníčkou pre ostatné ženy. Aký je to pocit?
Ja a vzor? To sotva! Okrem toho, musím sa úprimne priznať, že stať sa matkou v štyridsiatich troch je ozaj náročné a navyše riskantné. Kto môže, nech radšej rodí v mladšom veku. Ale kto to nestihol, nemohol a stále túži, nech chytí aj ten posledný vlak. Poznám ešte dve svoje rovesníčky, ktoré porodili v štyridsiatich troch, jedna z nich dokonca svoje prvé dieťa. A všetky sme šťastné, že tie deti máme, hoci nám dávajú zabrať.
Ako ste sa cítili s odstupom času – neľutovali ste, že ste vyšli „s kožou na trh“? Jednoducho, nehrali ste lepšiu, aká v živote ste, no mnohí o vás teraz vedia všetko... Takmer
Každý sa občas hrá na lepšieho, a niekedy sa do tej role vžijeme tak dokonale, že aj lepší sme. Nie, neľutujem, že píšem, ani že som pri písaní úprimná, hoci chvíľami mnou lomcuje strach i pochybnosti.
Mať druhé dieťa bol váš veľký sen, ktorý ste dosiahli. Máte dve dcéry – jednu dospievajúcu, druhá sa prednedávnom naučila chodiť. V živote je vraj veľmi dôležité mať jasný, presný cieľ. Prezradíte nám, po čom túžite teraz?
Nuž, ak je niečo v živote dôležité, napríklad mať jasný cieľ, neznamená to, že ja sa v živote držím dôležitých vecí. Momentálne mám len drobné méty – venovať sa malej, odučiť ju od plienok, pracovať na novej knihe, a, takto po sviatkoch, samozrejme, schudnúť...
Viem o vás, že si veľmi starostlivo všímate kritiky na svoje knihy. Čo s vami robia tie negatívne? Beriete si ich príliš k srdcu? A aké boli na túto knihu?
Nebudem sa tváriť, že tie negatívne viem s ľahkosťou hodiť za hlavu. Väčšinou ma rozladia, naštvú, vyvolajú vo mne pochybnosti. Veď aj v Materskej to na jednom mieste spomínam. Ale písať kvôli nim neprestanem, veď na druhej strane vyskytujú sa aj pochvalné recenzie či príjemné odozvy. Publikovaním vstupujem do verejného priestoru, a tak musím byť pripravená na celé spektrum reakcií. Na knihu Materská mám zatiaľ pozitívne ohlasy, ale to skôr od známych či čitateľov na besedách.
Môže mať spisovateľ občas pocit, že už povedal všetko?
Spisovateľ môže byť nanajvýš unavený z toho večného spisovania. Nikto však nemôže povedať všetko.
Text: Dana Závadová pre oŽene.sk
Foto: Tatiana Bužeková