Adriana Kučerová: Svet umelcov som hneď neprijala – bola som iná

Ničoho sa nebála, hocikoho na ulici oslovila, všetko chcela skúsiť. Mala dobrodružnú povahu a nikomu ani na um neprišlo, že z nej raz bude operná diva. Dnes spieva v najznámejších divadlách, ale v očiach jej stále zostal šibalský svit, má plno energie a kritici o nej napísali, že je asi napojená na nejakú elektráreň. Režiséri ju zasa napomínajú, aby sa upokojila a neposkakovala toľko. Onedlho ju uvidíme v úlohe moderátorky bratislavského plesu v opere, kde bude môcť ukázať aj túto svoju neskrotnú vitalitu.

Rok 2013 máte už asi obsadený – ako sa orientujete vo svojom čase? Máte diár, notebook alebo asistenta?
Moje pracovné záležitosti má na starosti agentúra, ktorá sídli v Londýne, ale mám aj krásny červený kožený diár. Vlani som ho však nepoužívala, lebo som mala po prvý raz diár v telefóne. A môžem povedať, že som z toho po celý rok nebola vo svojej koži. Keď si totiž človek niečo zapíše na papier, je to oveľa príjemnejšie, ako keď si to len vyťuká univerzálnym písmom na monitor. Takže sa v roku 2013 určite vrátim k tradičnému spôsobu: Perom a vlastnou rukou si všetko pekne zapíšem do môjho červeného diára, v ktorom si každý rok vymieňam a odkladám papierové stránky.

Báli ste sa straty telefónu?
Nie, mením to skôr pre radosť. Rada si zapisujem poznámky sama, môžem si ich aj prizdobiť, zmeniť písmo, veľkosť. Keď ide o niečo výnimočné alebo radostné, primaľujem si aj kvietok, urobím rámik, alebo si text farebne vyznačím. Keď si v diári listujem, už podľa toho, ako som si niečo zapísala, viem, v akom som bola rozpoložení, akú som mala náladu a všetko sa mi vráti.

Je to aj váš denník?
Áno, je to svojím spôsobom môj denník a je mi ľúto, že si nepíšem aj denník skutočný. Ani som si ho nikdy nepísala, okrem dievčenských rokov, keď som mala šestnásť-sedemnásť. Ani vtedy som si nezapisovala každý deň, ale písala som doň dosť často. Je mi ľúto, že som s tým prestala, lebo mám nesmierne veľa zaujímavých zážitkov – stále cestujem, som na zaujímavých miestach, stretávam zaujímavých ľudí. Všetko si nezapamätám a keď mám kalendár v papierovej forme, aspoň stopa zostane. Je síce strohá, sú to len fakty, ale aspoň niečo. Lepšie by bolo, keby som si mohla zážitky zaznamenávať podrobnejšie, alebo keby mi ich niekto zapisoval. Rada sa k zážitkom vraciam, ale mám málo času.

Rýchlejší je záznam fotografiou...
Fotografovanie a cestovanie je moja veľká záľuba a na niektoré cesty chodím najmä kvôli fotografovaniu. Pri fotkách je elektronická forma výhodou, ale tiež má obmedzenia: V počítači mám už zhruba tridsaťtisíc fotografií a nové sa mi tam už nezmestia. Stále ich prerieďujem, zakaždým dve-tri tisícky vyhodím. Vlani som už riešila tento problém - nemám kde skladovať fotografie!

Čo rada fotografujete?
Mám veľmi rada prírodu. Súvisí to asi s tým, že moja práca je spojená s veľkými mestami – napríklad Paríž, Rím, Viedeň. Všetky opery sú v metropolách. Cítim deficit prírody a všetkého naturálneho. Takže veľmi rada cestujem, aby som sa kochala prírodou a aby som sa nasýtila niečím úplne iným, ako je svet, v ktorom pracujem. A to aj rada fotografujem.

V detstve ste mali prírody dosť?
Do štrnástich rokov som vyrastala v Hriňovej  pod Poľanou, kde bola príroda naozaj krásna, ale vtedy som si neuvedomovala, aká je pre mňa dôležitá a ako ju mám rada. Hlboký vzťah k prírode som objavila, až keď mi začala chýbať. Až teraz vidím, ako mi príroda dobre robí, ako v sa nej dokážem osviežiť, zregenerovať, ako ma dobíja energiu, upokojí ma a čo je pre mňa najdôležitejšie – dokážem v nej zletieť na zem.

Príroda vás uzemňuje? Veď každý sa chce, naopak, vznášať.
Som veľmi vzletná povaha, a tak mi dobre padne, keď zlietnem aj na zem. Lietam často v lietadlách, ale viem poletovať aj v myšlienkach. Asi to tiež súvisí s mojím povolaním. Je pre mňa vzácne pristáť na zemi.

A ako ste vzlietli spod Poľany do sveta opery?
Narodila som sa v Lučenci, ale rodičia dostali byt v Hriňovej. Mama bola ekonómka v Podpolianskych strojárňach a otec tam pracoval ako technik. Nemali nič spoločné s umením a môjmu spevu veľmi nedôverovali. Keď som si ako dvadsaťdvaročná zmyslela, že idem spev študovať, neprikladali tomu veľkú dôležitosť a ani im na um neprišlo, že by to mohlo zmeniť môj život. Mysleli si, že to je len môj ďalší výmysel, lebo ja som taký trochu dobrodružný typ: hocičo si vymyslím a potom za tým idem. Jeden deň sa ma niekto spýta, či nejdem boxovať a ja idem boxovať, na druhý deň sa ma spýta, či nechcem ísť plachtiť na jachte a ja: Jasné, idem! Chcem všetko skúsiť, chcem si ku všetkému privoňať. Tak to bolo aj so spevom.

Máte sestru dvojča – aj ona bola taká?
My sme celkom rozdielne. Sestra je vyššia o dvanásť centimetrov a podobáme sa len trochu. Sme pravé dvojvaječné dvojčatá a máme k sebe veľmi blízko. Je to asi moja najbližšia osoba. Vždy, keď sa ma niekto spýta, čo robí moja sestra, poviem: Ona je normálna. Nie je umelecky zaťažená, žije si krásny klasický život, ku ktorému s obdivom vzhliadam. V jej živote je usporiadanosť, radosť a pokoj. Až taký príjemný stereotyp: platia pravidlá, človek vie, čo môže očakávať, ako sa bude vyvíjať deň za dňom. Ja viem, čo ma čaká pracovne, to viem možno aj na dva roky dopredu, ale inak je v mojom živote stále veľa prekvapení. Rozhodujem sa zo dňa na deň, spontánne a som aj pre seba nevyspytateľná.

Nemenila by sestra s vami? Nezávidí vám práve vzrušujúce tempo?
Sestra hovorí, že ona mi nezávidí nič, lebo ona by mojím spôsobom žiť nedokázala. Zaťažovalo by ju to a unavovalo. Ona je pokojná a ja - ako keby som mala vrtuľu v zadku! V jednej kritike v Anglicku napísali, že toľko energie, čo som vydala na javisku, vraj ešte nevideli a že Kučerová je asi napojená priamo na nejakú elektráreň.

Operné divy nemajú obyčajne "vrtuľu v zadku". Poznáte ešte také?
Každý človek je iný. Aj každý spevák je iný. Je pravda, že nie som úplný prototyp opernej speváčky, ale sú aj také, aj také. Ja som bola neposedná a nevyspytateľná odmalička.

Režiséri to vo vás podporujú, alebo vás krotia?
Podporujú, ale niekedy ma musia aj krotiť. Vyzerám stále ako dieťa, a tak ma napomínajú: Buď trošku vážnejšia! Neusmievaj sa stále. Buď pokojnejšia, neskáč! Tlmia ma, keď mám hrať vážnejší charakter, lebo som roztopašná a len by som si pobehovala a poskakovala.

Ktorá úloha vám najviac sedí z opernej klasiky? Je tam dosť drám...
Ale nie. Spievam väčšinou také postavy, ktoré sú podobné ako ja. Napríklad komorná Zuzana z Figarovej svadby, to je tiež veľmi živá osôbka, ktorá v tej opere všetko organizuje a má zmysel pre humor. Je to malá figliarka, ktorá je ako živé striebro na javisku. Alebo Adina z Nápoja lásky, moja obľúbená postava, v ktorej často účinkujem.

Vtisne spevák postave vždy aj svoj charakter?
Inak sa to ani nedá. Sama seba nezapriem, moja pečať vždy na predstavení je. Svoj charakter neviem celkom skryť.

Ktorá postava vášho repertoáru by nezniesla ani trochu figliarstva?
Vo februári cestujem do Berlína, do Štátnej opery, kde budem robiť Stravinského Život zhýralca /?/ a kde mám tragickú postavu, ku ktorej sa nehodí, aby som hrala roztopašné dievčatko. Je to psychologická opera, veľmi ťažká. Ale ja mám aj tento rozmer a veľmi rada si zahrám vážnejšiu postavu a dokonca rada vypustím na javisku aj slzu. Túto postavu som už hrala a spomínam si, že práve v tejto úlohe som aj plakala. Musím však povedať, že som si pomáhala: pomyslela som si na môjho psíka Lolu, ktorá už zomrela a spomienka na ňu vo mne vyvolala taký pocit, že mi až vyhŕkli slzy. Jednoducho, keď je to nevyhnutné, prispôsobím sa aj takému charakteru.

Máte aj herecké schopnosti – prečo ste teda chceli byť v detstve učiteľkou?
Chcela som byť aj Darinkou Rolincovou. Rada som spievala odmalička, len to nemalo charakter vážnej hudby. Klasickú hudbu a operu som vôbec, ale vôbec nepoznala, nevnímala som ju. Keď som niečo z toho žánru začula v rozhlase alebo v televízii, hneď som prepínala. Absolútne ma tá hudba neoslovovala, nemala som k nej vzťah. Ten vzťah sa zrodil až v neskoršom veku, ale o to je hlbší. Nemyslela som ani na herectvo, ale teraz – nechcem, aby to vyznelo neskromne – kritici píšu, že som silná na javisku nielen ako speváčka, ale aj v hereckej rovine. Dnes je taká konkurencia a toľko výborných spevákov, že inak to ani nejde. A - pre mňa je to radosť. Na javisku sa cítim ako doma a keď môžem prežiť cez postavu osud iného človeka, je to pre mňa absolútna radosť. Našla som sa v tom.

Našiel si vás osud...
Áno, bol to osud, že som sa k tomuto povolaniu dostala, ale bolo to možno aj zákonité. V každom prípade, ešte stále sa mi nechce veriť, že to je moja práca, keď je to pre mňa také šťastie. Nemusím pracovať, ale chcem.

Vypátrali ste, kto v rodine mal podobný talent a nemohol ho realizovať?
Zistila som, že môj ocko veľmi krásne spieva. Má hudobné cítenie, je výborný muzikant a má krásny hlas, ale nikdy k spevu nebol vedený, neškolil sa. Sám si hrá na harmonike a k tomu si spieva ľudovky. Niekedy som to ako dieťa neznášala: Oci, prestaň! Počúvala som len populárnu hudbu, nič iné som neuznávala a to jeho spievanie mi pripadalo starosvetské. Nemoderné. Keď ocko začal spievať a hrať na harmonike, bola to pre mňa úplná katastrofa, hanbila som sa. No a teraz? Keď môžem, tak sa k nemu pridám a je to pre mňa pôžitok, hoci pre mňa je to aj dosť namáhavé.

Ako to? Veď máte vycvičené hlasivky!
Spievať naturálnym spôsobom je pre cvičený hlas oveľa namáhavejšie ako spievať opernú áriu. Hlasivky sú vlastne sval a on je pri opernom speve namáhaný určitým spôsobom a pri prirodzenom speve zasa iným spôsobom. To ako u športovcov - niekto trénuje maratón a má svaly inak uspôsobené ako iný bežec. Je to jednoducho iná technika spievania. Nie je prirodzené, ako funguje operný spev – my ozvučíme celé sály, haly, priestory, na ktoré ostatní speváci potrebujú mikrofóny. My zasa potrebujeme špeciálny cvik, a to je iné ako pri naturálnom spievaní. Ale s ockom si spievanie aj tak užívam.

Stretávate sa doma v Lučenci?
Áno, keď som mala štrnásť rokov, presťahovali sme sa do Lučenca. Rodičia tam kúpili dom a domov mám teda tam. V Lučenci som však strávila iba gymnaziálne roky, potom som už išla na  pedagogickú vysokú školu  do Banskej Bystrice. Za Hriňovou mi bolo smutno. Neviem si predstaviť, že by som definitívne odišla zo Slovenska, z Bratislavy alebo z Lučenca. Milujem náš domček s terasou a so záhradkou na predmestí. Tam som šťastná. Je to pre mňa synonymum relaxu. Na dovolenky nechodím totiž oddychovať - tam pozorujem, skúmam, fotím. Požičiam si auto, nepotrebujem ani mapu, idem intuitívne na najužšie chodníčky, dostanem sa do najmenších dediniek a spoznávam, ako v skutočnosti ľudia žijú. Nevyhľadávam turistické centrá. Mám rada autentické miesta.

Váš život je teda zaujímavý – mohli by ho mať všetci taký? Čo by ste svetu zaželali do nového roku 2013?
Aby sme mali všetci dôvod usmievať sa. Každý potrebuje niečo iné, aby sa usmial, ale tie základné veci sú podľa mňa jednotné: zdravie a láska. Keby ich všetci mali, boli by šťastní a problémy by sme riešili oveľa jednoduchšie, bez zbytočnej závisti a nenávisti. Ja si naozaj myslím, že dôvod na úsmev je to najdôležitejšie. Ja viem, že to znie naivne, možno až utopisticky, ale platí to – svet by bol krajší s úsmevom. Ja viem, že osudy mnohých ľudí sú ťažké, ale aj tak - na svete sme tak krátko, škoda je premárniť ten čas bez lásky. Mám na mysli lásku v tom najširšom  zmysle slova, k blížnemu, k zvieratám, k prírode. Mali by sme si ceniť zázrak života.

Obálku albumu s vaším spevom robil výtvarník Marek Ormandík. Vie, že aj maľujete? Ukázali ste mu svoje obrazy?
Neviem, či by som sa odvážila mu moje maľby ukázať. Na plátno dávam svoje abstraktné nálady. Je to nárazová záležitosť. Niekedy aj rok nič nenamaľujem. Pre mňa sú to obrazy, aj pre mojich rodičov, ale umeleckú hodnotu nemajú. Mne sú vzácne, lebo nimi vyjadrujem emóciu a je pre mňa pôžitok niečo vytvárať aj na plátne.

Aký dlhý čas ste vlastne boli učiteľkou?
Mala som iba päťtýždňovú prax na výberovej škole. Doteraz na to spomínam ako na veľmi krásne, hoci veľmi kratučké obdobie. Prišla som deti ešte párkrát pozrieť a je to nádherné, keď sa na vás tridsať žiačikov vrhne a žiaria im oči. Detské dušičky sú krásne a keď sa prejavia, je to najväčšie šťastie pre človeka. Aj v tej profesii učiteľky by som bola šťastná. Boli to tretiaci a dovtedy mali učiteľa. Bola som pre nich niečo iné, 22-ročná študentka a keď sme sa lúčili po piatich týždňoch, aj sme si za sebou poplakali. Na tabuli boli pokreslené slzičky.

Ako vás prijal svet umenia a, najmä – ako sa javil vám, keďže ste žili v celkom inom prostredí?
Do sveta umenia som vstúpila s určitými pochybnosťami. Moje prvé angažmán bolo v milánskej La Scale. Všetci mi pripadali ako šialení. Poznala som dovtedy svet, v ktorom malo správanie svoje pravidlá a zrazu som sa ocitla vo svete celkom inom. Umelci cítia väčšiu slobodu v prejavovaní svojich názorov, čo som dovtedy nepoznala. Raz som sa zhovárala s jedným klaviristom a vyjadrila som až odpor, do akého sveta som sa to dostala - samí čudní ľudia, poloblázni, zdôverila som sa mu, že mám z toho čudný pocit a ten klavirista mi povedal: "Ako niečo také môžeš tvrdiť? Ty ani nevieš, aké máš šťastie, že medzi takými ľuďmi môžeš byť. Veď vyjdi von a uvidíš, koľko je tam rovnakých ľudí a práve títo sú výnimoční a dokážu obohatiť svet. Môžeš sa nimi inšpirovať a nemusíš byť taká ako oni." Vidieť tam totiž aj ľudí, ktorí popustili uzdu sebakontroly, ale sú tam aj možnosti nájsť to, čo človeka obohatí. Prišla som zo štandardného prostredia a umelecké prostredie mi je vzácne. Nechcem kastovať, ale tam vznikajú diela, ktoré povznášajú život.

Môže vzniknúť silná moderná opera?
Som skeptická. Vo veľkých operných domoch stále hrajú rokmi overené opery Pucciniho, Verdiho, Mozarta a ďalších. Do opery nechodia ľudia ako do kina objavovať nové veci. Na opere je krásna tradícia, nemusia byť prekvapenia – všetko je dané. Na nové nikto nie je až tak zvedavý. Moderné opery vznikajú, aj sa inscenujú, ale väčšinou sa nedostanú až do takého povedomia, aby sa hrávali ako Carmen alebo Bohéma. To sa za posledných vyše sto rokov nedeje. Opera je špecifická sféra umenia.

Opere teda môžeme zaželať do nového roku, aby vydržala po starom, vás však čaká na javisku Opery SND celkom nová a celkom netradičná úloha. Budete moderovať ples v opere. Tešíte sa na to?
Veľmi. Som optimistická povaha a ples je niečo radostné. Chcela by som, aby odštartoval veselú plesovú sezónu, protiklad tej, ktorá bola v znamení blížiaceho sa konca sveta. Na konce sveta neverím.

Keby sa vám nepáčili šaty, do ktorých vás na plese oblečú, povedali by ste to?
Keby sa mi niečo nepáčilo, tak by som to povedala. Vyjadrím svoj názor, ale nezasahujem do tvorivej práce návrhára, len jemnučko usmerním. Všetky pekné šaty sa mi páčia. Nemám v podstate obľúbenú farbu. Mám rada všetky farby, krásna je aj biela, aj čierna, aj béžová a hnedá... Myslela som si, že nemám rada fialovú, ale už som pochopila jej krásu. Mám rada farebný svet. Pre mňa je svet farebný.

Adriana Kučerová
Sopranistka sa narodila 24. februára 1976 v Lučenci. Vyrastala v Hriňovej. Chcela sa stať učiteľkou  aj vyštudovala Pedagogickú fakultu UMB v Banskej Bystrici. Potom absolvovala VŠMU v Bratislave a študovala aj vo francúzskom Lyone. Je veľmi výraznou osobnosťou najmladšej slovenskej opernej generácie, často spieva aj v zahraničí - napríklad v Miláne, vo Viedni, v Ríme,  Paríži,  Salzburgu,  Ravenne,  Berlíne,  Dallase. V súčasnej sezóne hrá napríklad Adinu v Donizettiho opere Nápoj lásky, ktorú uvádza SND. Bude moderovať tohtoročný Ples v opere.

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: Ivan Majerský pre Pravdu