Svarinská túžila predávať pukance, Bílú lákal džob detektíva

Dano Dangl:

Ja som od malička vedel, čím chcem byť. Aj keď v prvej triede ešte nie - vtedy som chcel byť prezidentom alebo náčelníkom. Ale v tretej som už povedal, že chcem byť hercom - a celá trieda sa mi smiala. Ale ja som chodil do ľudovej školy umenia, kde sme hrali rôzne povolania, takže som si povedal, že keď budem hercom, môžem byť všetkým - vodičom kamióna, učiteľom, kozmonautom. Keď som opakoval svoj úmysel stať sa hercom každý rok, tak si okolie zvyklo a nikoho neprekvapilo, keď som išiel na strednú školu tohto zamerania. Ale môj brat dlho nevedel, čo by chcel robiť a bolo to veľmi ťažké.

Kristína Svarinská:
Ako dieťa som mala klasické sny - chcela som byť doktorka alebo učiteľka. Mala som aj vlastný zošitok, do ktorého som zapisovala známky svojim spolužiakom. Koho som mala rada, ten mal jednotky, nuž a tí ostatní... tí boli na tom horšie. Ale mojím najväčším detským snom bolo predávať pukance. Túžila som mať svoj vlastný vozíček, ktorý by som niekde odstavila a predávala. Mne sa to ani nezdalo až také zvláštne - niekto chcel byť astronautom, iný pilotom, ďalší smetiar a ja som mala toto. Dodnes si hovorím, že keď raz budem veľká, kúpim si stroj na pukance. Na strednej škole som rozmýšľala nad právom alebo medzinárodnými vzťahmi - vždy som totiž hovorila, že herečkou byť nechcem. Názor som zmenila až v maturitnom ročníku.

Jiří Mádl:
Keď som bol malý, túžil som byť hokejistom a robil som pre to veľa. Herectvo bola vždy pre mňa voľba číslo dva alebo tri. Nakoniec rozhodol osud a moje zranenie. Na druhej strane, možno by ma časom tá jednotvárnosť hokeja, aj keď je to nádherná hra, nebavila. Teraz je každý môj týždeň iný, stretávam rôznych ľudí a pracujem na rôznych projektoch.

Lucie Bílá:
Nikdy mi nenapadlo, že budem spievať alebo by to mohlo byť moje povolanie. Keď som bola malá, túžila som sa stať detektívom. Mám logické myslenie a chcela som riešiť prípady a pomáhať tak ľuďom. Nakoniec som na strednej škole skončila za šijacím strojom. Vtedy som verila, že moje povolanie bude krajčírka. Dlho som bola presvedčená o tom, že si u nás v Otvoviciach otvorím salón, v ktorom budem šiť šaty. Ako Barana ma ručné práce vždy upokojovali a upokojujú ma aj teraz. Tak ako Karol IV. plietol košíky, ja sa upokojujem tým, že šijem medvede, motýle alebo niečo stále háčkujem, štrikujem a šijem.

Text: el pre Pravda magazín
Foto: Martin Črep