Chcela som sa venovať cyklistike, ale v Írsku stále fúkalo a pršalo

V roku 2003 som bola dva roky po škole, a keďže som si chcela trochu zdokonaliť jazyk, rozhodla som sa ísť do zahraničia. Najjednoduchšia a finančne najmenej náročná voľba bola ísť ako au-pair. Najprv som zvažovala Ameriku, ale nakoniec som sa rozhodla pre Anglicko, predsa len je to bližšie. Všetko sa to nakoniec udialo veľmi rýchlo, známej dcéra odchádzala práve od rodiny, a tak som mala možnosť ju vystriedať. Takže som šup-šup vybavovala víza a o dva týždne už som sedela v lietadle do Londýna. Aj napriek ôsmim rokom "štúdia" angličtiny na Slovensku to bolo zo začiatku celkom ťažké. Slabá slovná zásoba a chabá komunikačná schopnosť mi prvé dva-tri mesiace dali trošku zabrať. No nakoniec, keď človek dennodenne komunikuje, tak sa to na vás predsa len nalepí. Rodina bola fajn aj decká celkom poslúchali, ale je to skoro ako "bývať v práci", tak som sa po 10 mesiacoch rozhodla pre zmenu a Anglicko som opustila.

Doma som pobudla necelé tri mesiace a hor sa do írskeho Dublinu. Mala som tam niekoľko kamarátov, už zabývaných, bola to ľahká voľba. Zasa u mňa vyhrala vzdialenosť, človek sadne na lietadlo a je za tri hodiny doma. V roku 2004/2005 neboli potrebné pracovné víza do Írska, takže aj zháňanie práce bolo o to jednoduchšie a v tých rokoch tam ekonomika ešte stále pomerne prekvitala. Do Dublinu som dorazila ešte na prelome 2004 a 2005.

Čašníci to nemajú ľahké
Moja angličtina už bola po roku v Anglicku celkom obstojná a robotu som si v krčme našla do dvoch týždňov. Tak sa začali skoro tri roky môjho pôsobenia ako čašníčka a neskôr ako barmanka. Úprimne som zmenila názor na to, čo niektorí ľudia považujú za ľahké, alebo nebodaj podradné zamestnanie. Ja som pracovala v podniku, ktorý bol v centre turistickej štvrte, čiže som prišla do kontaktu s ľuďmi z mnohých kútov sveta.

Nakoniec som sa však dostala do začarovaného kruhu práce a spánku, keďže pracovné zmeny sa neustále menili, a tak bol môj metabolizmus totálne rozhádzaný, navyše väčšina známych robila v "normálnom" pracovnom čase. Nastal čas sa poobzerať sa za odlišnou prácou. Zasa sa na mňa vcelku usmialo šťastie a prácu som si čoskoro našla. Tentoraz prácu kancelársku s vysnívanou "normálnou pracovnou dobou". To už bol rok 2007. Prvý rok v novej práci bol veľmi dobrý. Keď sa človek obracal, mal aj možnosť postupu aj napriek tomu, že bol cudzinec.

Cudzinci - zlodeji pracovných miest?
No len potom prišla nečakaná kríza a veci sa začali postupne uberať zlým smerom. To, že v krajine uprednostňovali "domácich", je úplne pochopiteľné a nikdy by ma to nezarážalo. Skôr ma zarážal obrátený postoj ľudí. Pokým ich krajina prosperovala a ekonomika rástla, nikomu neprekážalo, že všetky "podradné" práce robili cudzinci. Naozaj by ste málokde našli robiť Íra čašníka, kuchára alebo umývača riadu atď. Mali väčšinou tie lepšie pozície, a tak to bolo aj v iných odvetviach. Len čo však bola núdza o prácu, z cudzincov sa stali zlodeji pracovných miest. Vo firme, kde som vtedy pracovala, sa to zase prejavilo tak, že ľudí žmýkali, čo sa dalo, sľubujúc im postup či zvýšenie platu, čo sa samozrejme nestalo.

A tak som sa po šiestich rokoch v Írsku rozhodla zdvihnúť kotvy a vrátiť sa na rodnú hrudu. Dôvodov bolo viac. Z profesionálneho pohľadu by som tam už nerástla ani nebola docenená ako domáci. Z hľadiska osobných záujmov bolo podnebie v Írsku už viac ako nevhodné, chcela som sa venovať cyklistike a tá by bola nesmierne otravná v krajine večného dažďa a vetra. A nakoniec tu je aj rodina, trvalý vzťah som v Írsku nemala, a keďže rôčky len pribúdajú, bol čas sa vrátiť tam, kde by som si rodinu v budúcnosti založiť chcela.

Nakoniec som sa v roku 2011 vrátila na Slovensko. Zákony sa tu zmenili, doma som nemala nárok na podporu, keďže som z práce v Írsku odišla dobrovoľne. Mohla som sociálne dávky čerpať v Írsku, ale cestovanie do Írska každý mesiac po dávky tiež nie je zábava ani finančne sa to nakoniec neoplatí. Po dvoch mesiacoch oddychu doma som si začala hľadať robotu a do mesiaca som si ju aj našla.

Momentálny trend v Bratislave je, že ak máte aspoň aké-také skúsenosti v práci a slušnú angličtinu, prípadne iný jazyk, tak si prácu nájdete. Takže nakoniec mi aj nepriaznivá situácia v Írsku poskytla viac skúseností a pomohla mi urobiť konečné rozhodnutia, ktoré som dlho odkladala. Na Slovensku som už takmer dva roky a som spokojná.

Text: -hd- pre magazín Pravdy
Foto: archív Silvie Véghovej