Slováci v cudzine: V Číne sa vždy diali veci rýchlo
Elena Hidvéghyová-Yung, spisovateľka a súdna prekladateľka z čínštiny.
V mladosti som mala dobrodružnú povahu. Všetko cudzie ma lákalo, bolo žiarivejšie a krajšie ako to slovenské. Veľa rokov som žila s pocitom, že na Slovensku žiť nechcem. Že je to nudná, zaostalá krajina bez príležitostí, navyše byrokratická a veľmi skorumpovaná. Po návrate z miest ako Londýn alebo Viedeň ma v Bratislave vždy pochytila depresia.
Ako 21-ročná som v 90. rokoch odcestovala do Pekingu na dvojročné štúdium čínštiny. Dvanásťmiliónové veľkomesto ma fascinovalo. Veľkolepé, priam bombastické hotely, obchody, preplnené ulice, metro, kozmopolitné kaviarne, mrakodrapy v centre, nočný život.
Neskôr som študovala v Šanghaji, kde som aj zarábala – na mojej univerzite som učila konverzačné ročníky angličtiny za peniaze, aké dostávali Američania. V menze prišiel za mnou vedúci katedry. Počul moju angličtinu v rozhovore s cudzincami a ponúkol mi prácu. Aj to bolo typické – v Číne sa mi vždy zdalo, že veci sa udejú rýchlo, že je tam veľa možností a priestoru pre realizáciu hocikoho, kto má talent, ambície, kto vie komunikovať. V Bratislave tých rokov sa mi všetko zdalo veľmi strnulé, neprívetivé, uzamknuté. Akoby možnosti boli ukryté kdesi povrchom a bolo ťažko sa k nim dostať, ak človek nemal správne konexie a lobing. Dnes viem, že veľa vecí súvisí aj s vnútorným nastavením človeka. V Bratislave som ho mala iné ako v Číne.
Osud chcel, aby som sa usadila tu, v maličkom veľkomeste, ktoré si čoraz viac vychutnávam. Veľa vecí súvisí s vekom a s profesiou. Keď sa dnes vraciam do Číny, záplava ľudí a obrovské vzdialenosti ma skôr ubíjajú. Milujem pokoj, ktorý Bratislava poskytuje. Najmä cez víkend sú ulice temer prázdne. Všetko je blízko. Čo mi chýba, je kozmopolitná atmosféra, ale je to lepšie ako pred 20 rokmi. A ďalšia vec, v Bratislave je často modré nebo, štyri odlišné ročné obdobia a veľa krásnej prírody. Mám tu zázemie a prácu, ktorú by "nepotrebovala" žiadna iná krajina... Navyše zapustila som tu korene mojimi tromi deťmi. Keď si s priateľmi žijúcimi na západe porovnávame ceny napríklad za zubárov či za hodinu baletu, alebo klavíra, je to veľký rozdiel.
Slovensko si neidealizujem, toho frustrujúceho nie je málo. V každom prípade žiť inde ma už dnes neláka. Slovensko, respektíve Bratislavu si cením o to viac, že som mohla spoznať aj to iné, cudzie. V mladosti asi nemožno urobiť nič lepšie, ako odísť do sveta. Rozprávky majú svätú pravdu.
Text: -kse- pre magazín Pravdy
Foto: archív Eleny Hidvéghyovej-Yung
