V Amerike mi chýbajú naši milí frfloši

Predtým, než som odišla študovať do Francúzska - a neskôr do Ameriky - študovala som na rôznych školách na Slovensku: na francúzskom bilingválnom lýceu, neskôr na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, na fakulte medzinárodného manažmentu francúzsky program, na Univerzite Komenského v Bratislave. Do života som bola teda vybavená dobrými školami, ale srdce ma ťahalo za džezom a ten bol u nás v tom čase pre mňa absolútne nedostupný.

Úžasná parížska mediatéka
Dnes je všetko na internete, stačí počítač a hudbu môžete počúvať na internetových rádiách zadarmo. Pred desiatimi rokmi boli však počítače ešte drahé a nie každý si počítač mohol dovoliť. Aj knihy a CD boli luxus. Dobrých relácií v televízii alebo v rozhlase bolo málo a ja som to všetko potrebovala k vzdelávaniu, k životu. Videla som, že vo Francúzsku si študenti brigádnici mohli dovoliť nielen kupovať knihy, CD, DVD, noty, ale mali aj rôzne možnosti požičať si to všetko zadarmo v bohato vybavených knižniciach. Pre mňa bolo potom úžasné chodiť do parížskej mediatéky, kde som si konečne mohla aj ja vo veľkom požičiavať, vzdelávať sa aj na vlastnú päsť - okrem vzdelávania sa v škole. Dnes je samozrejme všetko iné a veľa vecí sa dá spraviť z pohodlia domova. Už za tým netreba ísť, ako to bolo napríklad v mojom prípade.

V USA pozor na papiere
Žijem teraz prevažne v USA, po skončení štúdia na Berklee College of Music som zostala v Bostone, ale veľa cestujem. Za posledné skoro štyri roky som tu nadviazala pracovné kontakty. Mám tu plány a projekty, na ktorých pracujem už niekoľko rokov, a treba ich dokončiť. Jednoducho sa nedá len tak zo dňa na deň odísť. Nie je to tu však jednoduché. Ameriku si človek musí tvrdo vypapierovať a strážiť si svoj imigračný status. Stačí spraviť len jednu chybičku a je koniec. Plánovanie do ďalekej budúcnosti je pre mňa momentálne z profesionálnych, ale aj súkromných dôvodov zatiaľ nemožné. Koncerty a festivaly sa plánujú rok až dva dopredu, niekedy aj viac. Na Slovensko sa aj tak vraciam aspoň dvakrát do roka, čo ale bude o tri roky, to netuším.

A či by som sa po Amerike doma nenudila? Vôbec nie. Slovensko sa pohlo veľkým krokom dopredu a doháňa západné krajiny vo viacerých oblastiach. Mrzí ma však, že šikovní ľudia a pedagógovia sú nedocenení, chýbajú materiálne pomôcky a zabezpečenia, ľudia musia jednoducho bojovať o prežitie. Ono v Amerike je to tak isto, len to nevidno. Ceny sú tu nehorázne vysoké, veľa ľudí nemá ani zdravotnú poistku. Tu človek radšej nejde ani k lekárovi a lieči sa sám, pretože v lekárni si môže kopu liekov kúpiť bez predpisu.

Na korene nezabúdam
A čo mi tu najviac chýba? Ľudia, naši Slováci. Slovensko je môj domov, tak mi prirodzene chýba. Chýbajú mi priatelia, a myslím tým naozajstných priateľov s naozajstným úsmevom na tvári. Chýba mi úprimnosť. V Amerike, keď človek príde napríklad do obchodu, privíta ho hollywoodsky úsmev a miliónový biznisžartík na tému počasie, len aby človek niečo kúpil. V Bratislave sú vzťahy iné. Ľudskejšie, úprimnejšie, a pravdupovediac, mrzutí ľudia, čo všetko kritizujú, mi aj chýbajú. Pretože sú úprimní a sú naozajstní. V Amerike je každý sám za seba. Prejde okolo vás človek ako duch. Samozrejme, nie je to všade rovnaké. Toto je môj silný európsky pocit. Znie to, akoby som Ameriku neznášala, ale nie je to pravda. Práve naopak, v tomto všetkom sa cítim veľmi slobodne, práve preto, že každý je sám za seba a nikto ma za nič nesúdi. Krajina veľkých kontrastov. Pracujem na sebe, na svojich projektoch, cvičím na svoj nástroj a vzdelávam sa 15 hodín denne. Nezabúdam však na svoje rodinné korene a na svoj pôvod.

Text: -hd- pre magazín Pravdy
Foto: archív Ľudmily Štefánikovej