HAZARD: Chcem, aby si mi niečo povedal

Zobudila sa uprostred noci. Bola však úplne čerstvá. Zvláštne, veď spala len niekoľko hodín. Premýšľala, čo bude robiť. Naozaj sa jej nechcelo spať. Dnes by mala odísť, ale vie, že neodíde. Kedy to povie Jackovi? Vlastne ani nemusí, keď sa mu polepší, sám pochopí, že ostala. Horšie to bude s Joyce. Jennifer mykla hlavou, nejako už len bude. Zdvihla sa z postele. Ide za Jackom. Určite je hore. Veď on predsa nespáva. Potichučky, takmer po špičkách, ako myška vyšla z izby a prešla k Jackovej izbe. Nezaklopala, ale rovno stisla kľučku. Bolo otvorené. Opäť po špičkách prešla k Jackovej posteli. Vyzeral, že spí. Sadla si na okraj postele a hľadela naňho. Hoci bola tma, jasne videla jeho črty. Privrela oči… a predstavila si, ako vyzeral, keď ho videla prvý raz. So Shannon si mysleli, že sa prišiel upiť na smrť. Nehodil sa do ich baru. Oblečený v značkovom obleku vyzeral príliš dobre. Tancovala pred ním a zaujala ho. Hľadel na ňu ako zhypnotizovaný. Hltal ju očami. Aj jej sa páčil. Vtedy si pomyslela, že je to asi najkrajší chlap, akého kedy videla. A keď sa nad tým teraz zamýšľala, už asi nikdy nestretla krajšieho chlapa od Jacka. Hľadela na jeho zostarnutú, zošúverenú bledú tvár a zrazu videla, že tá krása nepominula. Ona ju vidí. Úplne jasne ju vidí. Usmiala sa. Spomenula si na to, ako ju vedel rozosmiať. Vždy to dokázal. Keď chodili na tie príšerné večierky newyorskej smotánky, ona hlupaňa sa zo začiatku na ne tak tešila, chcela sa predviesť, a on komentoval všetky miestne kreatúry. Alebo v Paríži. Paríž bol nádherný. Galérie, obchody, jedlo, milovanie… 

   „Sedíš tu už dlho?“ Mykla sa. Dlho? Nevie! V izbe sa zosvetlilo, asi už vonku svitá.

   „Neviem,“ odpovedala pravdivo.

   Jack Kilmer si oblizol pery: „Som rád, že si tu.“ 

   „Veď aj ja,“ usmiala sa Jennifer, „potrebuješ niečo?“

   „Nie, už nepotrebujem nič,“ Kilmer sa odmlčal, „len tu pri mne seď.“ Spod paplóna vystrčil pravú ruku a chytil Jenniferinu dlaň. Stisol ju. Jennifer sa pousmiala a stisk opätovala. Hľadela na ich ruky. Jack si položil ruku na jej a zľahka ju začal hladkať. Hľadela na ich ruky a opäť ich videla jasnejšie. Naozaj už svitá. Dnes bude krásny deň, cíti to. A vyzerá to tak, že Jackovi sa uľavilo. Dnes sa ho pokúsi vytiahnuť do mesta. Mlčali, ich jediné vzájomné spojenie boli ruky. 

   „Jen,“ zašepkal.

   „Áno?“ vzdychla, každou bunkou svojho tela vnímala Jackovo pomalé krúženie rukou. Nemohla si pomôcť, hľadela na ich ruky ako zhypnotizovaná.

   „Chcem, aby si mi niečo povedala.“

   „Čo ti mám povedať?“ naďalej nespúšťala zrak z ich rúk. Jack ju už prestal hladkať, ale ruku jej nepúšťal. 

   „Chcem, aby si mi to povedala, hoci viem, že budeš klamať. Je mi to však jedno, chcem to počuť z tvojich úst.“ Hlas mal nástojčivý a plný akejsi zázračnej lásky.

   „Čo ti mám povedať?“ Jennifer prebehol mráz po chrbte. Prečo jej zrazu ostalo tak zima? A prečo by aj nie? Sedela tam len v nočnej košeli. 

   „Chcem, aby si mi povedala, že ma ľúbiš. Chcem, aby si mi to povedala, hoci viem, že budeš klamať. Povedz mi, že ma ľúbiš!“

   Mlčala.

   „Jen.“ 

   Hľadela na ruky: „Nechcem ti klamať.“

   „Jen!“

    „Ja ti už nechcem klamať,“ zašepkala a pocítila, ako sa jej po ľavom líci kotúľa slza, „už nie. Ja… ja ťa ľúbim a vždy som ťa ľúbila. Od začiatku. Boli okamihy, keď som si to uvedomovala. A strašne som sa toho bála, nenávidela som sa za to. Bála som sa toho, pretože… pretože všetko to, čo o tebe hovorili... A ja som pritom vedela, že si úplne iný. Nevieš, aké to bolo pre mňa strašné. A ja som ti tak ubližovala a ublížila som aj sebe. Najviac. Zničila som si život, aj tebe. A ja ťa ľúbim, veľmi ťa ľúbim,“ slzy jej stekali po tvári, „ja ťa tak šialene ľúbim. Celý svoj život. Od prvého okamihu, ako som ťa uvidela. Ja už nevládzem, Jack! Ľúbim ťa. Áno, miláčik, veľmi ťa ľúbim. Ako nikoho na svete…“ 

   Slzy dopadali na ruky. Jennifer tú svoju odtiahla. Pocítila na nej chlad. Zdvihla hlavu. Jackovu tvár pokrýval akýsi závoj. Mlčanlivosti, nehybnosti, úľavy a pokoja. Jennifer zatajila dych. Načiahla trasúcu ruku a pomaly sa blížila k Jackovej tvári. Nehýbala sa. Dotkla sa jeho líca. Žiadny záchvev. Vykríkla, ale len v duchu. Hľadela do jeho naširoko otvorených očí a premýšľala, čo bolo to posledné, čo videli. Ju. Plačúcu. Jennifer sa zatriasla a klesla na Jackovu hruď. Už nedýchal a ona nevedela, ako dlho. A či počul to, čo mu rozprávala… Objala ho a plakala ticho, ako keď šuští lístie. Tak predsa len dnes odletí. Zahľadela sa do okna. Bolo už úplne jasno. Zvláštne, závesy neboli stiahnuté a do izby prenikali lúče slnka. Dnes bude naozaj pekný deň...