PAUL HOFFMAN: ĽAVÁ RUKA BOHA

Podľa prekladateľa knihy Michala Jedináka má novinka na knižnom trhu pomerne široký epický záber, no zároveň je osobným príbehom hŕstky hlavných hrdinov. „ Na diele oceňujem najmä to, že autor nepovažuje čitateľa za hlupáka, nepodáva mu všetko polopatisticky, ale necháva mu priestor pre aktívne zapájanie predstavivosti. Autor sa úspešne vyhýba typickým klišé žánru fantasy, gejzíry lacnej mágie a nadľudské schopnosti nahrádza umom a taktikou. Postavy nie sú papierovými figúrkami, ale aktívnymi súčiastkami mechanizmu románu, poháňajú dej dopredu logickým smerom,“ prezrádza svoje dojmy prekladateľ. Slovensko je jednou z dvadsiatich krajín, kde vychádza kniha ľavá ruka Boha od autora Paula Hoffmana. Autor knihy Paul Hoffman je skúseným spisovateľom a scenáristom.  Spolupracoval s takými velikánmi ako Francis Ford Coppola, svoju pečať dal kultovému filmu Krstný otec a na konte má ďalšie hity. Nad prvým románom The Wisdom of Crocodiles (Múdrosť krokodílov, 2000) pracoval trinásť rokov. Predpovedal v ňom opätovné rozpútanie medzinárodného terorizmu v 21. storočí a presne opísal charakter kolapsu svetového finančného systému. Druhý román The Golden Age of Censorship (Zlatý vek cenzúry, 2007) je čierna komédia inšpirovaná autorovým pôsobením v oblasti filmovej cenzúry.

UKÁŽKA Z KNIHY ĽAVÁ RUKA BOHA

Nikto z chlapcov nevedel, koľko ich v útulku presne je. Podaktorí tvrdili, že až desaťtisíc a vraj sa toto číslo každý mesiac zvyšuje. A práve noví chovanci boli najčastejšou témou ich rozhovorov. Starší chlapci, okolo dvadsiatky, sa zhodli na tom, že počet chovancov sa až do istého času nemenil. Pribúdajú len za posledných päť rokov. Aj spasitelia sa správajú inak, to bolo samo osebe nezvyčajné a neveštilo nič dobré – zvyklosti a každodenný život boli v minulosti také samozrejmé ako vzduch. Dni sa podobali ako vajce vajcu, každý nastupujúci mesiac bol na nerozoznanie od predchádzajúceho. Roky plynuli v nemennosti. Nečakaný nárast počtu chlapcov však vyžadoval zmeny. V spoločných nocľahárňach pribudli prične s dvoma i troma poschodiami, aby bolo dosť miesta pre nových. Bohoslužby sa konali častejšie, aby sa ich mohli striedavo zúčastniť všetci, modlitbami sa každý deň chránili pred zatratením. Najnovšie už aj jedli po skupinách. Lenže pravé dôvody týchto zmien chlapci nepoznali.
Cale s ľavou rukou obviazanou špinavou handrou, ktorú vyhodili umývači riadu, kráčal s drevenou táckou po obrovskej kláštornej jedálni. Na druhú zmenu meškal, ale len trošku, inak by dostal bitku a z jedálne by ho vyhodili. Zamieril k veľkému stolu v kúte miestnosti, kde vždy jedával. Zastal za chrbtom nejakého chlapca, približne v rovnakom veku a podobnej telesnej stavby. Jedák bol taký sústredený, že si Calea nevšimol. Upozornili ho až zdvihnuté hlavy ostatných.
„Prepáč, Cale,“ zamrmlal, napchal do seba zvyšok jedla a náhlivo sa zdvihol z lavice.
Cale si sadol a pozrel sa na večeru – na tanieri ležalo čosi, čo vyzeralo ako klobása zaliata riedkym vývarom, so sotva rozoznateľnou koreňovou zeleninou, rozvarenou na žltkastú kašu. V miske bola ovsená kaša – rôsolovitá, studená a popolavá ako blato. Hoci bol hladný, chvíľu trvalo, kým sa do toho pustil.
Niekto si k nemu prisadol. Cale nedvihol zrak. Jedlo bolo odporné, ale nespokojnosť dal najavo iba jemným myknutím úst.
Chlapec vedľa neho tíško prehovoril, aby ho počul iba Cale. Nebolo by múdre dať sa prichytiť počas večere pri rozprávaní.
„Niečo som našiel,“ zašepkal vzrušene.
„Gratulujem,“ odvetil Cale chladne.
„Niečo úžasné.“
Cale nezareagoval, dával pozor, aby prehltol kašu bez toho, aby ju vzápätí vyvrátil.
„Jedlo,“ povedal chlapec po krátkej odmlke. „Samé dobroty.“
Cale ledva pohol hlavou, ale chlapec hneď vedel, že ho to zaujalo.
„Prečo by som ti mal veriť?“
„Henri Zahmlievač bol so mnou. Príď o siedmej k Obesenému spasiteľovi.“
Chlapec vstal a odišiel. Cale zdvihol hlavu, na tvári sa mu nečakane zjavila túžba, taká veľmi odlišná od chladnej masky, ktorú zvyčajne nastavoval svetu.
„Už nechceš?“ spýtal sa chlapec oproti. Oči mu žiarili nádejou, akoby skazená klobása a rôsolovitá sivá kaša boli tá najväčšia lahôdka.
Cale neodpovedal, ani sa na chlapca nepozrel. Jedol ďalej, dúfajúc, že mu nebude zle od žalúdka. Keď skončil, odniesol tácku k lavóru s vodou, vydrhol ju pieskom a vrátil na policu. Cestou z jedálne si pod pozorným pohľadom spasiteľa, ktorý sedel na vysokej stoličke s výhľadom na celú miestnosť, kľakol pred sochu Obeseného spasiteľa, trikrát sa udrel do pŕs a mechanicky odrapotal: „Som hriešnik, som hriešnik, som hriešnik.“
Vonku bola tma, na krajinu padla večerná hmla. To bolo dobré – aspoň sa ľahšie prešmykne z kamennej plošiny do kríkov za veľkou sochou.